Stáva sa, že spadnú stromy v lese. Úžasný mechanizmus evolúcie tým však neprestane fungovať. Aj ak bola znížená miera komplexity ekosystému, ak teda prebehla devolúcia (tj. spätná evolúcia), zákony evolúcie neprestávajú fungovať a ich fungovaním sa minimalizuje zníženie miery komplexity ekosystému. Aký je žiadaný prístup človeka k ekosystému? To je problematická otázka. Rozpory nie sú len medzi lesníkmi a ochrancami prírody. Ani lesníci v tomto nie sú jednotní. Nie práve radový má prístup k tomuto problému tento lesník. A tento ochranca prírody hľadá tretie riešenie sporu medzi rôzniacimi sa predstavami lesa podľa Štátnych lesov TANAP-u a Správy TANAP-u. S touto témou súvisí usporiadanie spoločnosti, a preto k nej má čo povedať aj spoločenský vedec. Ja sa vyjadrím v niektorom z ďalších článkov. Les okolo Starého Smokovca zo svahu Slavkovského štítu; v pozadí Kráľova hoľa:
Inak sa má situácia tam, kde sa trasie pôda pod základmi civilizácie. Nám sa to tdá byť samozrejmosťou, ale relatívne bohatstvo našej civilizácie a rýchlosť jeho rozkvetu, a to i v dnešných, kapitalizmu neprajúcich slovenských kultúrnych a politických podmienkach, je v porovnaní s minulými storočiami a tisícročiami takmer zázračné. V 19. storočí si pančuchy mohla dovoliť len európska barónka alebo princezná. Dnes sú v zime samozrejmosťou - prinajmenšom pre ženy "západnej civilizácie". Zázrak to však nie je, spoločenské zriadenia sú ľuďmi ovplyvniteľné. Do 18. storočia však ľudia túto možnosť pokroku v spoločnosti zväčša nevideli. Do tohto sveta ancien régime vletela ako kométa kniha prvého ekonóma v histórii, kniha Pojednanie o podstate a pôvode bohatstva národov - alebo tiež skrátene Bohatstvo národov - Adama Smitha.
To je kniha, o ktorej Ch. J. Kraus vyhlásil: "Žiadnej knihe od Nového zákona nebolo súdené vyvolať tak blahodárne účinky, aké vyvolá Bohatstvo národov, akonáhle bude lepšie známe." Signatári Ústavy Spojených štátov amerických poznali toto dielo a posvätili v svojej krajine podmienky, v ktorých sa bohatstvo národov (tj. tých národov, ktoré svojou politikou a kultúrou podporujú kapitalizmus) môže harmonicky vyvíjať. V dnešnom zmätku proklamovanej pravice a ľavice sa však neohrozuje len rozvoj bohatstva našich národov. Ohrozená je tiež kultúra a morálka, ktorá umožnila naše súčasné hmotné zabezpečenie. Na fotografii Prostredný hrot (naľavo od neho potom Široká veža a Ostrý štít a napravo od neho Baranie rohy a Spišský štít, nižšie sú Veľký a Malý kostol); kam vlastne smeruje ODS: doprava či doľava ???
Človek nemôže len uvažovať, ale v horách by sa mal aj kochať. To koniec - koncov zväčšuje jeho schopnosť predstavivosti, empatie a lásky k blížnemu. Na častosti týchto vlastností – ako to vedel už Adam Smith - závisel vývojový proces vzniku mravného súdu, čiže konštitutívnej podmienky vzniku a harmonického rozvoja civilizácie a kapitalistickej spoločnosti. Prostredný hrot a Lomnický štít:
Jasno či oblačno? Osobne nesúhlasím s názorom, že bezoblačné počasie je pre hory najkrajšie. Niekedy môže človek vidieť viac, keď nie je jasno, ale polooblačno. Ukazujú sa nám doteraz neznáme hrebienky, piliere, nové zákutia hôr. Tak ako svahy hôr sú šikmé a strmé cesty života. Aby sme sa vedeli dobre orientovať, musíme poznať hranicu priepasti medzi dobrom a zlom. Niekedy pritom dobro spoznáme len cez odmietnutie jeho spoznaného protikladu - zla. V tomto zmysle nám prítomnosť zla pomáha spoznávať dobro. Severovýchodné zrázy Slavkovského štítu nad Veľkou studenou dolinou:
Ako Slavkovský štít prežil katastrofu...
Smrť chodí po horách, písal Vladimír Mináč. My ho opravujeme v tom zmysle, že smrť chodí nie po horách, ale po ľuďoch. Aj hory však majú svoje osudy. Práve preto Ivan Bohuš napísal knihu Osudy Tatier. Aj Slavkovský štít má svoju históriu. Prežil jednu katastrofu... Kedysi to bol najvyšší tatranský štít, ktorého zo severu podomletý končiar sa zrútil do Veľkej studenej doliny počas zemetrasenia, ktoré sprevádzali katastrofálne záplavy v lete roku 1662. Toto sa aspoň dočítame v Knihe o Slovensku Vladimíra Ferka, ale i v ďalších spisoch a tento názor je pomerne rozšírený. Tatranský historik Ivan Bohuš však nachádza presvedčivé dôkazy, vyvracajúce tieto názory. Ako Bohuš uvádza, tatranský kronikár Juraj Buchholtz starší písal o veľkej povodni, ale rozhodne nie o rozsiahlom zemetrasení. Pritom „hodnovernosť Buchholtzovho stanoviska zvyšuje skutočnosť, že dva roky po údajnej deštrukcii Slavkovského štítu vystúpil sám na jeho končiar, ako jeho prvý po mene nám známy dobyvateľ. V pomerne podrobnom itineráriu nespomína nikde žiadne stopy po nedávnej kataklizme. Náhle rozsypanie 300 metrov vysokého skalného masívu by ich bolo predsa nutne zanechalo!“
Vecne nesprávne ľudové mýty bolo ťažké rozbíjať aj v minulých storočiach, dnes však máme exaktné dôkazy: „Kompaktnosť vrcholovej časti Slavkovského štítu je v rozpore so správami o jej náhlom a násilnom rozrušení. Jeho rozložité tvary mu samy osebe pomôžu účinnejšie odolávať prípadným seizmickým pohybom, ako by sme mohli predpokladať u väčšiny iných tatranských vrcholov. Ako každý iný, podlieha aj Slavkovský štít určitým prirodzeným zmenám. Nie sú to však tak nápadné zmeny, aké mu s obľubou pripisujú podaktorí jeho „historici“. A napokon, Slavkovský štít neutrpí iste žiadnu ujmu, aj keď z jeho dejín vymažeme senzáciu, ktorú v skutočnosti nikdy neprežíval.“ (Vysoké Tatry 6/1983, str. 14-15) S týmto záverom Ivana Bohuša môžem len súhlasiť, avšak rád by som dodal, že aj vecne nesprávne ľudové mýty majú v ľudskej spoločnosti niekedy pozitívnu úlohu. Balvan vedľa turistického chodníka na Slavkovský štít:
Kto čítal fantastickú Rogowského Mystiku vrchov, rozumie jeho úvahe: „Neviem, či konciloví Otcovia I. vatikánskeho koncilu, ktorý vyhlásil dogmu o prirodzenej schopnosti poznávať Boha zo stvorených vecí, chodili vôbec po alpských lúkach a dívali sa na fantastický chrbát Peuterey (ten link stojí za to si pozrieť), či sa započúvali do šumu z lavín z Donguz-Orun a s nepokojom sa dívali na vejár dymu z démonického Soufriere, ale viem, že z vrchov a pomocou nich sa dá najlepšie poznať Boh, že vlastne vo vrchoch môže človek najhlbšie skúsiť pravdivosť vatikánskej dogmy viery: „Svätá matka Cirkev je presvedčená a učí, že Boh – počiatok a cieľ všetkých vecí – môže byť poznávaný pomocou prirodzeného svetla rozumu.“ Čo sa týka Peuterey, určite sa naň dívali dvaja otcovia 2. vatikánskeho koncilu – Karol Wojtyla a Joseph Ratzinger – pravidelnú letnú dovolenku totiž títo pápeži trávievali vo Vall´d Aosta, odkiaľ možno obdivovať Peuterey – a oni v majestátnosti Peuterey vidia odraz krásy Niekoho, kto daroval hory ľuďom ako jeden z najskvelších darov. Oblak v tvare holubice „objíma“ Lomnický štít (vľavo Pyšný štít):
Nech mi to ateistickí čitatelia odpustia, ale toto nemôžem komentovať inak, ako slovami Sv. Písma (Ž 91, 1-2) : „Kto pod ochranou najvyššieho prebýva a v tôni Všemohúceho sa zdržiava, povie Pánovi: Ty si moje útočište a pevnosť moja, v Tebe mám dôveru, Bože môj.“ Zvončeky pod Prostredným a Malým hrotom, Žltou vežou, Ľadovým Štítom a Širokou vežou:
No nemožno mať len jasné dni, pravda o horách je taká, aká je pravda o človeku – v horách je tak, ako v živote – sú dni jasné, polooblačné i zamračené s búrkami..
Keď sa z vrcholu pozerám do otvorenej Veľkej studenej doliny, na jemnou hmlou zahalený vrcholec Ľadového štítu, opäť mi nevdojak príde na myseľ myšlienka Rogowského: „Herman Geiger, skvelý človek a dokonalý „pilot alpských ľadovcov“ opisuje, ako prežil kedysi neobyčajným spôsobom svätú omšu na Bella Tolla v Alpách. „Nikdy,“ spomína, „nemal Pán Boh krajšiu svätyňu vybudovanú ľudskými rukami ako tú, ktorú sám vybudoval pre radosť ľuďom. Náš kostol mal nebo za vitráž a za dlažbu nám slúžil nepoškvrnený oslňujúci mramor snehu. Zvonček, ktorý nás privolával k adorácii, nahol nás nad sneh a potom naše oči sa pozerali na kalich, ktorý sa dvíhal k výšinám a Obeta sa nám zdala ešte dôležitejšou. Lúče slnka zaskveli sa na zlatom kalichu a Božia prítomnosť rozohrievala nám srdcia.“ Toľko Rogowski. Necitujem nezmysly, ja som už tiež zažil ten veľký zážitok – svätú omšu v Tatrách...
Podľa Senecu byť slobodným znamená povzniesť sa nad krivdy a stať sa takým človekom, ktorý je už sám sebe zdrojom radosti. Chôdza do kopca stojí človeka námahu, a tá aj mňa učí ísť ďalej a zdolávať prekážky aj v osobnom a vedeckom živote. Nič to, že som spal len hodinu, mnohí himalájisti po bezsennej noci vystúpilo na osemtisícovku. Kto má veľké sny musí mať veľkú vytrvalosť. Na tejto fotografii je moja hlava olemovaná tromi veľkými snami – Ostrý štít, Javorový štít a Strelecká veža..
... niekto pritom už časť svojich snov realizoval, mám sa teda od koho učiť vo vytrvalosti. Môj strýko (na fotke) sa so slobodou lúčil na juhozápadnej stene Širokej veže (tmavá v pozadí). Aj moja sestrička Júlia má veľké sny. Ktovie, čo z nej raz bude ...
Každému sa asi zdá pokrytecké, keď niekto vyjde z kostola a hneď ohovára a správa sa, akoby sa ho náuka viery ani nedotkla. Už som prirovnal hory ku kostolom. Rogowski v tejto súvislosti píše, že pravý horal je ten, kto horami žije aj dolu v dolinách. Pravý horal z bohatstva, ktoré v horách načerpal, dáva načrieť aj iným. Čo sa mňa týka, nie som rozhodne dokonalý človek, ale jedno o sebe viem: Vždy, keď žijem podľa viery, ukáže sa to ako správne konanie. Ani pri zostupe z hôr by sme nemali zabúdať na to, čo sme hore načerpali. To mi pripomenul aj tento spätný pohľad na vrchol Slavkovského štítu:
A čo povedia ateisti a na rozume si zakladajúci čitatelia na moje vyznanie? „Nie je to rozum, preč s tým!“ Ako povedal na základe argumentácie Garyho Beckera Ján Pavlík – takáto argumentácia nie je nič iné, ako snaha ono iné (než rozum) mocensky ovládnuť („rozumom“). Lenže ono iné než rozum – viera a všetko iné, vymykajúce sa konštruktivistickému racionalizmu, je „rozumné“ – stalo sa predmetom platného poznania vedy o preferenciách – ekonómie Garyho Beckera (ktorou mimochodom zachránil Marshallovu teóriu hraničnej užitočnosti proti marxistickým námietkám).
Navyše, a to je najdôležitejšie, bez viery „v nepokryté nadprirodzeno“ (Hayek, Osudná domýšlivost, str. 153) budú mať ľudia sklon nachádzať „vôľu“ abstraktnej civilizačnej tradície v spoločnosti – ako dielo rozumu. Motívom je samozrejme snaha dostať pod moc (konštruktivisticky racionalistického) rozumu všetky sféry života človeka. Bez viery a podporovania konania na základe tradícií – vymykajúcich sa domýšľavému zneužívaniu rozumu - dôjde a reálne v Európe dochádza k tomu, čo o kapitalizme hovorí Joseph Schumpeter: „Objektom chladnej kalkulácie ziskov a strát, ktorá v kapitalizme postupne vytláča bezprostredne-emocionálnu motiváciu ľudského konania, ako aj motívy koreniace v „slepom“ dodržiavaní tradícií, sa stáva aj proces reprodukcie ľudského rodu.“
Civilizácia – nie kresťanská, ale globálna – potrebuje pre svoje zachovanie a rozvoj aj ne-rozumné motivácie konania a k tomu môže ľuďom slúžiť aj meditovanie a zážitky v horách. Pevné základy civilizácie nemôžu spočívať len na nutne všetko relativizujúcom rozume. Rozum má svoje hranice, ako nás na to upozorňuje už Kant. A ak rozum spozná svoje hranice, mal by vedľa seba ponechať miesto na to iné, než je on sám – a tam majú svoju civilizačnú úlohu náboženské viery.
