Včera bolo výročie začiatku SNP. Historik Anton Špiesz v knihe Dejiny Slovenska (str. 168) píše o ľuďoch SNP toto: „Historikovi poznajúcemu rozporuplné fakty je nesmierne ťažké posúdiť, či tí, ktorí sa zúčastnili ozbrojeného vystúpenia proti vláde v Bratislave, bojovali proti fašizmu, alebo si iba vybavovali osobné účty, alebo bojovali za lepšie pomery na Slovensku. Hodnotové pozadie pozadia bolo často skresľované. Aké hodnoty zastávali povstalci a aké príčiny ich viedli k rebélii, to možno posúdiť až s odstupom doby. Isté je, že nedominovala jediná hodnotová motivácia. A má to isté dôsledky aj dnes ...
Komunistické povstanie?
Komunisti napríklad tvrdili, že Povstanie bolo komunistickým povstaním. Pritom komunisti vtedy nemali veľkú voličskú základňu. Pred vojnou mali len 13% hlasov. No na dobytom území boli všade zakladané Revolučné národné výbory a aj Košický vládny program ešte presadzoval komunistické požiadavky (Špiesz, str. 175). Že to bolo v súlade s predstavami povstalcov a národa, o tom možno s úspechom pochybovať. Myšlienku internacionalizmu totiž podporovali na Slovensku tiež Maďari, ktorí boli predtým zdrvení nemennosťou slovenských hraníc na 25 rokov, ktorú roku 1939 vydobyl Tiso u Hitlera.
V istom zmysle je paradoxne pravdivý názor, že Povstanie bolo komunistickým povstaním. Ruskí a Ukrajinskí partizáni vyvolali Povstanie - predčasne. Ako píše Karol Fremal: „Skoordinovať povstaleckú akciu na Slovensku s rýchlym prienikom jednotiek Červenej armády sa nepodarilo ani dvom slovenským delegáciám. Hlavnou príčinou tohto neúspechu bola nedôvera stalinského vedenia k širokým antifašistickým demokratickým vystúpeniam (porovnaj vzťah ZSSR k Varšavskému povstaniu), snaha oslobodiť európske národy i za cenu najťažších obetí v záujme povojnového vplyvu na tieto krajiny a uprednostňovanie partizánskej vojny v okupovaných krajinách na čele s komunistickými stranami." Povstanie síce začali slovenskí vojaci v Banskej Bystrici, boli však k tomu dotlačení v tej dobe už prebiehajúcim obsadzovaním Slovenska Nemcami. Nemci pritom začali obsadzovať Slovensko kvôli predošlým akciám ukrajinských partizánov.
Celkovo však nie je možné tvrdiť, že Povstanie bolo povstaním robotníckej triedy proti „buržoáznym vykorisťovateľom".
Alebo žeby Čechoslovakistické povstanie?
Iným pokusom dať Povstaniu isté hodnotové pozadie predniesol Beneš. On a jeho ľudia sa snažili našrubovať na Povstanie čechoslovakizmus. Pritom si podľa Špiesza Slováci navykli na vlastnú štátnosť a idea čechoslovakizmu bola na Slovensku prakticky mŕtva: „Ku cti povstaleckých vodcov slúži, že do svojich záležitostí nenechali hovoriť Beneša ani vládnu delegáciu, ktorú na Slovensko nechal poslať. V tomto smere bolo Povstanie slovenské, a nie česko-slovenské. Myšlienka obnovy Česko-Slovenska na Slovensku už nenadchýnala. Obyvateľstvo si už vyskúšalo, že mať vlastný štát je veľká vec. Starý čechoslovakizmus, ktorý mal na Slovensku pred vojnou mnoho prívržencov, dožíval. Slováci boli na konci druhej svetovej vojny vyspelým a uvedomelým národom s patričným národným sebavedomím." (Špiesz, str. 168) Túto skutočnosť napokon rešpektovali aj komunisti, keď KSS po vojne nesplynula s KSČ, ale zostala - prinajmenšom formálne - samostatnou stranou. Vedelo sa totiž, že strana s názvom KSČ by na Slovensku nezískala žiadne hlasy. Vďaka medzinárodnej uznávaní Beneša a s podporou Gottwalda (ten odhovoril slovenských komunistov od požiadavky autonómie) však bola táto koncepcia po vojne politicky presadená.
Povstanie však nebolo svojím zameraním čechoslovakistické.
Za čo teda bolo Povstanie ??
Ak máme v SNP hľadať istú hodnotu, za ktorú sa bojovalo, tak ňou bude antifašizmus a túžba po naozaj slobodnom, demokratickom slovenskom štáte. V danej historickej etape tento ideál nebol naplnený, ale toto poslanie Povstania bolo jedným z podkladov modernej slovenskej štátnosti. Dobová otázka slovenskej štátnosti závisela na aktivitách politika v exile Milana Hodžu, ktorý sa dištancoval tak od komunistov, ako aj od Beneša. Politicky však zostal Hodža osamotený, Slovensko bolo začlenené do Československa a neskôr zvíťazila predstava komunistov. Koncom tragického 20. storočia však predsa len zvíťazila predstava slovenskej, relatívne slobodnej štátnosti.
K možnosti našej modernej štátnosti však v tej dobe prispel aj kontroverzne vnímaný Jozef Tiso. V tejto súvislosti musím súhlasiť s názorom, že: „Mnohí slovenskí historici sa zhodli v názore, že Dr. J. Tiso bol najvhodnejšou osobou na nevďačnú funkciu prezidenta Slovenskej republiky v nesmierne ťažkých rokoch druhej svetovej vojny. Ináč by ju vykonával zlý duch prvej Slovenskej republiky V. Tuka. V tom bola jeho tragédia." (Karol Fremal, str. 14)
Trošku spravodlivosti voči osobe Jozefa Tisa..
Na osobu Jozefa Tisa nemám vyhranený názor, mám však vážne výhrady voči zjednodušenému, radikálne kritickému postoju voči jeho osobe. Človek v jeho situácii musel nevyhnutne urobiť mnoho chybných rozhodnutí, ale mal možnosť rozhodnúť, či bude situácia v krajine „len" strašná, alebo úplne katastrofálna. Na jeho čiastočnú rehabilitáciu ponúkam tri príklady: Tiso bol jediný politik, ktorý sa Hitlerovi vzoprel a odmietol sa podrobiť jeho vôli v budove ríšskeho kancelárstva v Berlíne. 13. 3. 1939 Hitler postavil Tisu pred voľbu - Slovenská republika, alebo rozparcelovanie medzi Nemecko, Poľsko a Maďarsko. Reakcia Tisu bola nasledujúca: „Vyberať si nebolo z čoho, ale keď Hitler oznámil, že chce na Slovensku vytvoriť vojenské ochranné pásmo, ktoré by zahrnovalo celé Považie, Tiso vstal a chcel odísť." Dohodli sa, že ochranné pásmo bude nie väčšie ako okres Malacky. Potom Hitler tlačil Tisa, aby vyhlásil Slovenský štát priamo z jeho kancelárie v Berlíne. Tiso to odmietol: „Zatelefonoval prezidentovi Háchovi a poprosil ho, aby na druhý deň zvolal slovenský snem, a vrátil sa do Bratislavy." Tam na druhý deň opísal, čo od neho Hitler žiada, a slovenský snem tak vyhlásil Slovenský štát.
Ďalšia vec, nariadenie vlády číslo 198/1941, tzv. Židovský kódex, nebol taký tvrdý, ako jeho nemecký vzor. Mal mnoho výnimiek, vďaka čomu Tiso sám, a s ním ďalší katolícki a evanjelickí hodnostári (dočasne), a s nimi chatári, taxikári i obyčajní ľudia zachránili životy tisícom Židov. Dočasne preto, že počas Povstania už fakticky nemal Slovensko v rukách Tiso, ale nemecká správa, a tá nastolila teror.
A ešte jednou epizódou pomohol Tiso Slovensku (ale sebe vonkoncom nie) - nacistických osláv po porážke Banskej Bystrice sa Tiso zúčastnil len za cenu vykúpenia 300 životov zajatých povstalcov a za to, že Nemci odvolali hrozbu nastolenia teroru v Banskej Bystrici (viď Karol Fremal).
Totalitná moc a morálka spoločnosti
Je totiž pravdou, že v ohlúpených masách totalitných štátov sa zvyčajne dostanú k moci tí najhorší, ako to vo svojom bestselleri z roku 1944 tvrdil F. A. Hayek: „Práve tak ako sa demokratický štátnik plný predsavzatí plánovať ekonomický život čoskoro dostane do konfrontácie s alternatívou buď prevziať na seba diktátorské právomoci, alebo sa svojich plánov zrieknuť, bude musieť totalitný diktátor čoskoro nútený voliť medzi nerešpektovaním bežnej morálky a neúspechom." Hayek pritom pripustil možnosť, že národ povedie človek, ktorý nebude z kategórie tých najhorších, a bude tak brzdiť - ale nezastaví - požiadavky a tendencie totality: „Vládnuce mravné názory budú sčasti závisieť od vlastností, ktoré povedú jednotlivca v kolektivistickom alebo totalitnom systéme k úspechu, a sčasti od požiadaviek totalitnej mašinérie." Ako som už spomenul, Tiso bol pod neustálym tlakom, že ak on odstúpi, do čela sa postaví Vojtech Tuka, ktorý plne zapadá do Hayekovej charakteristiky diktátorského vodcu.
Pritom platí to, čo povedal duchovný predchodca Hayeka, Lord Acton: „Despotická moc je vždy sprevádzaná úpadkom morálky." Ľudia boli zvyknutí na časté výtržníctvo Hitlerjugendu (a tolerovali ho), zvyknutí na neúctu k ľudskej dôstojnosti a a napokon i životu Židov, zvyknutí na neúctu k súkromnému vlastníctvu a všakovakému porušovaniu ľudských práv. Je pochopiteľné, že v takejto atmosfére spoločnosti nastáva všeobecný úpadok morálky.
A to je dôvod, pre ktorý sa ani na SNP nemožno dívať ružovými okuliarami. Napokon, bola to vojna. Vybavovanie osobných účtov, neznášanlivosti všetkých druhov a prejavov a zneužívanie vojenskej moci bolo na dennom poriadku. Velenie Povstania malo s partizánmi neustále problémy - vlastne už od začiatku Povstania. Špiesz píše: „Partizáni si na Slovensku počínali veľmi svojvoľne a vraždili ľudí bez akéhokoľvek súdenia a hneď na mieste. ... Za partizána sa mohol okrem toho vydávať hocikto, veď partizáni nenosili žiadnu uniformu. A tak obyvatelia nemohli vedieť, či majú do činenia s naozajstnými partizánmi alebo s takými, čo sa za nich iba vydávajú. „Partizáni", ktorí sa odčlenili od svojich oddielov, vyvraždili na jeseň 1944 a v nasledujúcej zime Židov, ukrývajúcich sa v lesoch, ale aj iných ľudí v okolí Považskej Bystrice, Ladcov a Ilavy." (Špiesz, str. 169)
Toto je pravý obraz ne-demokracie (totality), lebo vieme, že demokracia je možná len tam, kde sú porušovania ľudských práv odhaľované a morálne i právne odsudzované. Ako by povedal Ján Pavlík: „Demokracia je zadržiavaný zánik seba samej."
Je pritom isté, že v takto vyhranených situáciách sa ukážu aj svätci a hrdinovia. V totalite sa však popúšťa uzda prejavom tých najhorších ľudských vlastností. Práve preto je totalita tým (teoreticky i prakticky) najnemravnejším spôsobom usporiadania spoločnosti.
„Klérofašistický štát" - vtedy ...
Špiesz o vzťahu cirkví a moci v Slovenskom štáte píše (str. 151): „Nemožno namietať proti označeniu slovenského typu fašizmu za klérofašizmus (aj keď sa tento pojem zrodil v komunistickej terminológii). Veď úloha kňazov v slovenskom politickom systéme bola značná. Bola taká neprimeraná, že proti tomu mal námietky pápež aj biskupský zbor. Vplyv katolíckej a sčasti i evanjelickej na verejný život bol taký silný, že človek, ktorý si nedal pokrstiť svoje dieťa, nezosobášil sa v kostole a nedal pochovať príbuzných kňazom, v spoločnosti neobstál." Ak píšem, že je potrebné byť spravodlivý voči osobe Jozefa Tisa, je potrebné byť spravodlivý i voči cirkvám. Katolícki biskupi vydali počas obdobia odtransportovania Židov dva pastierske listy proti transportom, a proti sa vyslovovali aj evanjelickí duchovní. A podľa prepočtov židovských rabínov, katolícka cirkev uchránila počas vojny v Európe asi 700 000 Židov pred smrťou. Údaje za katolícku cirkev dávam, pretože o nej viem toho najviac, neznamená to, že podceňujem význam ostatných cirkví.
... a dnes ??
V každom prípade však musíme uznať, že toto obdobie bolo pre cirkvi náramne náročné. Vo výhľade dlhodobejšieho vývoja však táto epizóda jej dejín mala priaznivý dopad na katolícku teológiu. Po totalitných skúsenostiach cirkvi vo Francovom režime, vojnových štátoch ako Slovenský štát a počas mocenských ašpirácií juhoamerických tzv. teológov oslobodenia v 70. a 80. rokoch 20. storočia vyhlásila Kongregácia pre náuku viery Inštruktáž o konkrétnych aspektoch „teológie oslobodenia".
Tá obsahuje uznanie limít pôsobenia cirkvi v štáte. Aktivity našich dnešných biskupov sa riadia podľa tohto dokumentu (a dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu z rokov 1962-1965, ktorý napríklad presadil princíp náboženskej slobody pre všetkých) a majú rádovo mnohonásobne menšie nároky na účasť na politickom živote ako tomu bolo za Slovenského štátu, a preto je vecne neodôvodnené obviňovanie biskupov zo snahy o znovunastolenie klérofašistického štátu. Pre diskutérov mám malý návrh: vo svojej kritike buďme trochu spravodlivejší voči katolíckym biskupom a aspoň vedzme, akými argumentmi zdôvodňujú svoje požiadavky. Inak je kritika cirkvi iba seba zosmiešnením autora kritiky. A to sa už dostávam k odkazu Povstania pre nás.
Povstanie a my
Ak sa niekto odvoláva na autoritu Povstania s tým, že je potrebné, podobne ako vtedy, bojovať, tak je to odvolávanie sa na tú zverskejšiu časť odkazu Povstania - hlavne, že sa bojovalo. Darmo sa Róbert Fico skrýva za boj proti (kapitalistickej, dnes konkrétne energetickej) presile, on bojuje za seba a svojich blízkych (nie však blížnych) proti vybraným nepriateľom. V evidentne chystanej zmene regulácie energetiky a iných sieťových odvetví nie je rastový zdroj slovenskej ekonomiky, bude naopak jeho brzdou.
Tak ako niektorí partizáni bojovali proti komu sa im zachcelo, podobne bojuje - proti komu sa mu zachce - aj Róbert Fico. A vystúpeniami ako cez víkend pod Vtáčnikom si len pripravuje živnú pôdu, aby verejnosť akceptovala, prijala, schválila a zatlieskala „jeho boju". Tým však, ktorí vnímajú odkaz Povstania ako boj za slobodu a pravdu proti tmárstvu a zločinu takto Fico výsmešne pľuje do tváre.
Jedná sa teda o to, ako dnes vnímame odkaz Povstania. Či to bol nihilistický boj (všetkých proti všetkým) - tak ako bojuje Fico, alebo to bol boj, ako ho vníma väčšina z nás - teda boj za slobodu. Túžime po istotách - a Fico nám ich sľubuje. Ale tam, kde začne byť všetko relatívne, kde sa bojuje len preto, lebo niekto má vôľu bojovať - tam si už predsa nikto nemôže zostať istý svojou pozíciou - veď potrebujeme diaľnice, obchvaty, zahraničné investície - a na to je potrebné „v mene národa" znárodniť majetky obyčajných ľudí, nie bankárov, milionárov a energetických manažérov.
Ako povedal po 11. septembri Američan Michael Novak: „Na palube štvrtého lietadla sa americkí muži, potom, čo sa dozvedeli, čo sa stalo s newyorkskými vežami, napadnúť únoscov. Zmyslom toho bolo obetovať vlastný život pre záchranu životov ostatných Američanov. Mnoho ľudí v našej krajine verí, že sloboda stojí vyššie než smrť. Nielen moslimovia sú ochotní zomrieť za to, čomu veria. My sme toho taktiež schopní. My si iba nemyslíme, že zomrieť je zmyslom. Platí však, že ak nemilujete slobodu viac, stratíte i život i slobodu."
Trpíme schizofréniou hodnôt. Ako som ukázal, aj povstalci ňou trpeli. Nie je zmyslom zomrieť, nie je zmyslom boj. Zmysel môže mať len boj a smrť za správnu vec, a tou je, v súlade so zákonmi vývoja spoločnosti a v záujme rozvoja každého človeka - sloboda a právo. Aj takýto je odkaz SNP pre nás.
Mnoho partizánov bojovalo a zomrelo, aby svojim rodákom vydobyli slobodu. Draho sme boli vykúpení, tak si vážme slobodu a právo a nenechávajme si ich tak jednoducho vziať. Ak budeme naďalej alibisti, nečudoval by som sa, keby sa padlí povstalci masovo obracali v masových hroboch.
----------------
Oprava dňa 6. 9. 2022
Tento článok som napísal v roku 2006 a hoci s niektorými myšlienkami stále súhlasím (SNP nebolo komunistické povstanie, ale bolo za slobodu), so svojím vtedajším nacionalizmom sa už dávno nestotožňujem, ale ani to by nebolo dôvodom na opravu po 16 rokoch. Je tu oveľa vážnejší dôvod. Ani náhodou sa nemôžem stotožniť so svojím tvrdením v tomto článku, že "nariadenie vlády číslo 198/1941, tzv. Židovský kódex, nebol taký tvrdý, ako jeho nemecký vzor. Mal mnoho výnimiek, vďaka čomu Tiso sám, a s ním ďalší katolícki a evanjelickí hodnostári (dočasne), a s nimi chatári, taxikári i obyčajní ľudia zachránili životy tisícom Židov." Tak a teraz pekne po poriadku, ako to teda bolo naozaj.
Slovenský židovský kódex z roku 1941 - ktorého neblahé výročie budeme mať 9. septembra, bol neskutočne krutý. Nielenže zbavil Židov symbolicky ľudských práv, ale aj dennodenného živobytia a to arizáciou, legalizovanou krádežou majetku či zákazom zamestnania. V dôsledku toho štát urobil zo Židov "sociálnu príťaž", ktorú "bolo potrebné odstrániť" (Nebolo skôr potrebné odstránenie zverského zákona?). Ale ani židovský kódex ešte nedovoľoval transporty Židov do koncentračných táborov. V niektorých ohľadoch bol potom Slovenský štát najhorší na svete. Už samotný fakt zlámania väzu panstvu práva by si zaslúžil hanbu na sto rokov. Tento štát našich predkov ale nesie neblahé prvenstvo. Bol prvým štátom, ktorý začal vyvážať Židov do koncentračných táborov na poľskom území - a to bez opory v svojich - akokoľvek zlých - zákonoch. Tu sa nedá skrývať. Fakty sú kruté. Bolieť bolia naše svedomie, ale vtedy brali životy. Transporty začali 25. marca, pre nás kresťanov vo veľmi traumatizujúcej symbolike, v deň počatého dieťaťa, na Zvestovanie Pána transportom 999 (či presnejšie 997) násťročných dievčat z východného Slovenska. Niektoré mohli byť susedy Vašich či mojich predkov. Pozrite si, koľko Židov žilo vo Vašej obci či meste, kto a komu arizoval majetok. Alebo, ak máte viac informácií o niektorom chýbajúcom prípade, informujte Ústav pamäti národa. Pozrite, kde vo Vašom okolí boli alebo sú židovské synagógy (mnohé zbúrali až komunisti) či židovské cintoríny. Moji starí rodičia si museli pamätať Židov. A tí, ktorých som sa na to stihol opýtať, si pamätali. Môj dedo Ján Krištofóry, narodený v roku 1929, si pamätal veľkú židovskú obec a ich gymnázium v Mukačeve. V Spišskej Novej Vsi ich pred transportmi žilo 830, čiže asi 5 až 6% populácie. Ja som v Spišskej Novej Vsi chodil na gymnázium na Školskej ulici (počas vojny to bola Adolf-Hitler-Strasse) a to som celý čas netušil, že priamo oproti stávala kedysi synagóga. A že v priľahlej Strednej škole technickej bola židovská škola. Až nedávno Ružena Kormošová, moja niekdajšia dejepisárka, objasnila históriu tejto synagógy. (Ďakujem vám, pani profesorka!) Pozrite si aj vizualizáciu synagógy oproti môjmu "žltému gympľu" a sprievodný komentár môjho priateľa, historika Juraja Pavlisa. Komunisti synagógu zbúrali v roku 1956 a zriadili v nej letné kino. Od roku 2021 tam našťastie je aspoň osadená pamätná tabuľa. A keď to už musím tak povedať, tak ten prvý transport išiel z diecézy biskupa Jána Vojtaššáka, popredného predstaviteľa autokratického režimu Slovenského štátu. Vojtaššákov profil počas holokaustu naozaj nebol čistý, vedia o tom aj vatikánski historici. Nemali by sme chcieť vyrábať svätcov. Keď niekto svätý bol, a mal ľudské svedomie aj za vojny, prečo nie, viď biskup Gojdič. Ale nevyrábajme ich nasilu. Vatikán otáľa s blahorečením Vojtaššáka. Ja hovorím: Našťastie. Vatikán takto dokáže zdržiavať aj stáročia, v tomto prípade by mi to naozaj neprekážalo. Kedykoľvek ma v spišskej diecéze na svätej omši vyzvú na modlitbu za blahorečenie Jána Vojtaššáka, rád sa pomodlím. S vedomím, že Boh niektoré naše modlitby vyslyší iným než nami želaným spôsobom. Je to predsa len Boh, nie človek. Vráťme sa k prvému transportu zo Spiša. Je známe, že za každého vyvezeného a každú vyvezenú štát zaplatil Hitlerovi. Menej než tieto všeobecné fakty sú už známe konkrétne príbehy dievčat z tohto prvého transportu.
Aspoň sú teda málo známe na Slovensku (podobne aj o Tisovi musel konečne dobrú knihu napísať zahraničný historik, James Mace Ward). V angličtine je o dievčatách z prvého transportu publikovaná kniha a je natočený aj film. Niekto by mohol nabrať odvahu a preložiť ich. Príbehy sú strašné, no pre niekoho, kto pozná Zygmunta Baumanna a jeho knihu "Modernita a holokaust", nič prekvapivé. Témou je vývoj priemyslu holokaustu od roklina Babyn jar v Kyjive cez splynovanie v nákladných autách až po "dokonalé riešenie", plynové komory v koncentračných táboroch. Samozrejme, že naše úrady ako aj nacistickí poradcovia premyslene klamali. Klamali všetkých priemyslom holokaustu. Každý člen v jeho súkolí poznal len kúštičok celej mašinérie holokaustu. Nikto to nepoznal celé do bodky, čo malo (z pohľadu nacistov) dve výhody. Jednak to zbavovalo individuálnej zodpovednosti za páchané zlo (viď Hannah Arendt a jej idey o banalite zla v knihe Eichmann v Jeruzaleme). A jednak to bolo celé tak diabolské, že aj nacisti museli brať ohľad na zvyšky ľudskosti u katov vo svojich koncentračných táboroch. Rušňovodiči, strážcovia či "sprevádzajúci personál", nikto nemal všetky informácie. Tobôž ich nemali pasažieri vlakov, obete holokaustu. Dievčatá aj ich rodiny mali síce zlú predtuchu a indície nenasvedčovali ničomu dobrému. Ale o skutočnom cieli cesty a jeho účele nevedeli nič. Na základe knihy a filmu 999 ale napríklad vieme, že otec jedného z týchto dievčat, sám vyššieho spoločenského postavenia sa po počiatočných zverstvách voči dievčatám dovtípil, že je naozaj zle. Sám loboval, aby jeho dcéra do vlaku nenastúpila, ale nebolo to nič platné. Keď sa potom večer 25. marca o 20:00 naštartoval vlak z Popradu, tento otec prenasledoval vlak na svojom aute. Mohol to urobiť, lebo vlak bol pomalý, hranicu s okupovaným Poľskom pri Skalitom tento pomalý vlak dosiahol len nadránom ďalšieho dňa. To znamená, že ešte len na Kysuciach už mali za sebou 8 a viac hodín cesty. My sa dnes sťažujeme ako dlho sa nám cestuje po Slovensku. Mali by sme byť radi. Ich cesta bola nielen dlhá, ale aj cesta priamo do pekla na zemi. Ďalej než za štátnu hranicu už svojím autom otec dievčaťa nemohol ísť, ako by aj mohol, keď mu naše úrady vzali cestovné doklady. Aspoň teda - iste celý vydesený - sprevádzal svoju dcéru na jej poslednej ceste. Koľko snáh bolo zmarených, koľko ľudskosti!
Mohol by som sa rozohniť ešte viac, ale musí byť už každému, čo číta s porozumením, jasné, že Slovenský štát a väčšina jeho inštitúcií a zákonodarstva vrátane židovského kódexu - bol bohužiaľ do veľkej miery ríšou zla. Ríša zla. Bodka. Dajme si za bodkou medzeru, aby viac vyznela. Ríša zla.
Povedal som A, treba povedať aj B. Našli sa u nás aj úžasní záchrancovia Židov, čo ich skrývali v pivniciach či chalupách a sú dnes zapísaní v pamätníku Yad Vashem ako spravodliví medzi národmi. Dnes ich je cez 600, čo na taký malý štát naozaj nie je málo. Sú tam krásne príbehy, napríklad aj s biskupom Gojdičom. Vďaka za nich. Aj vďaka nim naši predkovia dokázali v sebe po SNP a po vojne reštaurovať svoju ľudskosť. Tak to urobme vedome aj my. Započúvajme sa do podcastov Dokumentačného strediska holokaustu Odkrývanie s úžasnou Soňou Gyarfášovou, zberateľkou ústne podávanej histórie (alebo oral history). Jej príbehy sú mrazivé, ale niektoré zahrejú pri srdci. Alebo si oddýchnite pri vtipnejších podcastoch Nehádž flintu do Žida od famózneho komika Michaela Szatmaryho.
Zhrňme si to. V skutočnosti platí opak toho, čo som vo vyššie uvedenom článku písal. Ako som vtedy písal "chatári, taxikári i obyčajní ľudia" Židov ukrývali a zachránili. Ale nie spolu s Tisom. Napriek nemu. Určite nie spolu s ním. Prečítajte si knihu o odboji proti Slovenskému štátu s názvom "Tisovi poza chrbát". A určite nie v súlade s Tisovými "výnimkami", ale "napriek všetkému čo Tiso robil". O Tisových "výnimkách" pre Židov napísala historička Madeline Vadkerty, že "výnimky" boli v skutočnosti ryžoviskom, stáli tisíce. Väčšinu Židov z "výnimiek", neskôr tak či tak deportovali, išlo len o to, obohatiť sa na úkor Židov.
Na záver jedno drobné poďakovanie neznámemu dobrodincovi. Môjmu dobrodincovi. Už v diskusii pod týmto článkom ma vtedy ktorýsi diskutujúci upozornil, že hoci bol úmysel môjho článku asi OK, svojím kontroverzným tvrdením som sa sám zhodil. Neviem teraz síce objaviť jeho meno, nevidím už starú diskusiu. A naozaj som sa strápnil a ospravedlňujem sa za to. Zaviedol som tým svojich čitateľov. Mrzí ma to. Mne osobne ten diskutujúci urobil veľkú službu. Vtedy by som si to nepripustil a pamätám sa, že som sa s ním chcel hádať. Keď som ale vychladol, zamyslel som sa a povedal som si, že potrebujem ďalej študovať predtým než budem väčšmi písať. A veruže som odvtedy študoval. Aj históriu. Aj našu. A nepísal som veľa. Aj tomuto diskutujúcemu spätne ďakujem, že som v dobe napísania tohto blábolu nezverejnil viac podobných trápností. Niekedy treba pri písaní jednoducho dozrieť. Pamätaj / Zachor!
Koniec opravy z dňa 6. 9. 2022
