Charakteristika (nielen slovenskej) politiky
Slovensko je od roku 1989 štát s trhovou ekonomikou s výraznými zásahmi štátu do ekonomiky, čiže Slovensko je tzv. intervencionistický štát. Táto charakteristika je významná nielen pre ekonomické interpretácie. V intervencionistickom štáte verejná autorita (napríklad parlament) rozhoduje o použití podstatnej časti zdrojov – práce, pôdy kapitálu. Štát teda rozhoduje významným podielom o tom, čo, ako a pre koho vyrábať. Na poskytovaní verejných služieb a statkov sa podieľajú ako verejné inštitúcie (napríklad školy), tak aj súkromné podniky (napríklad diaľnice na verejnú zákazku stavajú súkromné firmy). Je teda pochopiteľné, že sa formujú záujmové skupiny tak medzi verejnými ako aj medzi súkromnými poskytovateľmi verejných služieb. Takisto sa formujú záujmové skupiny aj v radách spotrebiteľov. Bohatší chcú mať istotu, že im nikto nesiahne na majetok, zatiaľ čo chudobní chcú presadzovať vyššie napríklad dávky a teda napríklad presadzujú progresívne zdaňovanie. To je však neprijateľné pre bohatších. Formujú sa teda záujmové skupiny tak medzi výrobcami, ako aj medzi spotrebiteľmi.
Zvlášť v situácii republiky s roztriešteným straníckym spektrom je teda vytvorený predpoklad k tomu, aby za každou politickou stranou stála nejaká záujmová skupina. Záujmové skupiny si skrze strany snažia vydobyť svoje záujmy (verejné zákazky v prípade výrobcov a u spotrebiteľov príslušná mzdová, daňová a sociálna politika) a robia tak na úkor iných výrobcov či spotreviteľov. Žiadna strana, ktorá sa prispôsobí systému, tak neponúka program pre všetkých obyvateľov. Niektorých chce zvýhodniť, iných znevýhodniť. To sú nevyhnutné politické dôsledky ekonomickej politiky každého intervencionistického štátu. V ekonomickom vyjadrovaní povedané: Pareto-optimálny stav s pravidlom jednomyseľnosti je nemožné dosiahnuť v rámci intervencionistického štátu.
Príčiny odcudzenia ľudí voči politike
Na Slovensku existuje takmer hmatateľné odcudzenie voči politike všeobecne. Kde hľadať jeho príčiny? V intervencionistickom charaktere demokratických štátov: v demokratickom štáte s pomerným volebným systémom sa vládne programy vládnych koalícií vytvárajú ako kompromisy záujmových skupín, presadzovaných príslušnými politickými stranami. Politické kompromisy sú nutnou súčasťou intervencionistického štátu: „V existujúcom systéme preto môže každá malá záujmová skupina presadiť svoje požiadavky nie tým, že presvedčí väčšinu, že sú tieto požiadavky spravodlivé alebo poctivé, ale tým, že pohrozia odmietnutím tej podpory, ktorú bude jadro dohodnutých jednotlivcov potrebovať k tomu, aby sa stalo väčšinou.“ Autor týchto slov nezažíva dnešné krehké parlamentné väčšiny, dnes tak časté, ktoré sa navyše v priebehu vládneho obdobia často zmenia na vládnu menšinu. F. A. Hayek napísal tieto slová pred vyše 30-timi rokmi – v roku 1974 a jeho učiteľ Ludwig von Mises analyzoval politický systém intervencionistického štátu už vo svojej knihe Liberalizmus z roku 1927. Mimoriadne trefne pritom toto Hayekom opísané intervencionistické kompromisníctvo vyjadrujú aj protagonisti dnešného televízneho seriálu Jistě pane ministře. Princípy fungovania intervencionistického štátu sa v čase nemenia, len ľudia majú príliš krátku pamäť.
Pritom, a to je dôležité pre pochopenie príčiny všeobecného pocitu odcudzenia voči politike, ktorý na Slovákov vzťahujem, „Práve vedomie tohto faktu, že politika je veľkou mierou určovaná radou dohôd so zvláštnymi záujmovými skupinami, spôsobuje, že „politika“ má medzi prostými ľuďmi zlú povesť.“ Následkom toho sa „prostí ľudia“ stávajú ďalšou záujmovou skupinou, ktorá si požaduje, nepriamo vytvára a potom aj volí strany populistické, strany nových, vždy na tých istých (ale vždy inak pomenovaných – darmo, inovuje aspoň politický marketing) intervencionistických základoch stavajúcich, samozvaných spasiteľov. Na intervencionistickom základe štátu nemení nič takmer žiadna opozícia: Vo svojom súčasnom stave predstavuje opozícia nutný dôsledok toho, že poslanci majú prístup k moci; je to neusporiadané pôsobenie ctižiadostí. Jej útoky sú razantné voči osobám a mäkké voči prečinom; čo je pochopiteľné, pretože prečiny tvoria prevažnú časť dedičstva, ktoré sa pokúša prevziať. Ani jej nenapadne bojovať za obmedzenie pôsobnosti štátnej správy. Dáva si dobrý pozor, aby neodobrala jediné koliesko z obrovského stroja, ktorého riadenia sa túži ujať.“ Tieto 160 rokov staré slová F. Bastiata platia pre (ešte zatiaľ stále) súčasnú opozíciu dvojnásobne. ANO, SF, HZDS, SMER-SD i KSS chcú prinajmenšom zachovať (ANO) alebo mierne zvýšiť súčasnú mieru intervencionizmu (SF). V extrémnejšom prípade chcú nielen zvyšovať mieru intervencionizmu (HZDS, SMER-SD), ale i zaviesť 100% intervencionizmus, t.j. socializmus (KSS). Politika nebude slušnejšia, ak bude väčší priestor moci.
Problém klientelizmu je, ako som sa pokúsil ukázať, spojený s intervencionistickým štátom. Pritom platí intervencionistické mocenské pravidlo č. 1: intervencionistická moc korumpuje a pravidlo č. 2: korupcia súvisí priamo úmerne s veľkosťou intervencionistickej moci. Intervencionistická moc je pritom meraná podielom štátu na výstupe ekonomiky. Intervencionistická politika nebude slušnejšia. A súčasne dosluhujúca garnitúra sa nijako neponáhľa so zmenšovaním sféry pôsobnosti štátu a neplánuje to zmeniť ani v po prípadnom opätovnom „pravicovom“ zložení nasledujúcej vlády. Záujmové skupiny budú mať aj naďalej veľký priestor verejného sektoru, na ktorom sa budú chcieť priživovať, politické kompromisníctvo neklesne a ľudia tak nebudú mať politiku radšej.
Mýli sa, ak si niekto stále myslí, že prídu noví politici, noví „spasitelia“, a tí zmenia charakter politiky bez odstránenia intervencionistického štátu.
Ako dosiahnuť Pareto-optimálny stav v rámci pravidla jednomyseľnosti?
Čo zmeniť, aby politika nebola politikou záujmových skupín, ale politikou naozaj pre všetkých, ako to napokon požaduje výhradne pozitívna (to jest nie normatívna) veda – ekonómia? Každá hospodárskopolitická zmena, ktorá niekomu niečo vezme, porušuje Pareto-optimálny stav. To jest každá hospodárskopolitická zmena porušuje Pareto-optimálny stav, prinajmenšom jeho pravidlo jednomyseľnosti. To hovorí, že pri hospodárskopolitickej zmene nesmie nikto utrpieť ujmu. Aj v prípade hospodárskej politiky, ktorá by sme odstránila intervencionizmus, to jest seba samu, by niekto utrpel ujmu. Utrpeli by ujmu tie záujmové skupiny, ktoré sa tešia štátnym zákazkám či sú verejnými inštitúciami.
A práve preto – kvôli boju proti záujmovým skupinám a pre dobro všetkých bez rozdielu – je tak ťažké presadiť skutočne liberálnu (a nielen proklamovanú, či pejoratívne zosmiešnenú údajne liberálnu politiku SDKÚ-DS - Ficom či Paroubkom) hospodársku politiku. To, či je program strany liberálny alebo komunistický, spracovali v prehľadnej tabuľke v politickom supermarkete:
Ako to teda vlastne je? Podľa predchádzajúceho textu každá intervencionistická politika je neefektívna, pretože nespĺňa Paretovo pravidlo jednomyseľnosti. Podľa pravidla jednomyseľnosti by však aj zmena na liberálnu hospodársku politiku (akú preferuje preferenciami maličká OKS) nezapadala do pravidla jednomyseľnosti. Uzatvorila nás tak akási nespoľahlivá ekonomická teória istého Pareta (na ktorej mimochodom stojí celá stavba ekonómie v 20. a 21. storočí) do bludného kruhu, ktorý nezodpovedá praxi? Ak vnímame Paretovu teóriu staticky, tak je to nepochybne tak. V tom prípade celá ekonómia zlyhala. V tom prípade je stavba ekonómie len jeden veľký teoretický výmysel, zásadne odtrhnutý od praxe.
Pareta však možno vnímať nielen staticky, ako to robievali ekonómovia doteraz, ale aj dynamicky. Aktuálny stav rozdelenia bohatstva a neustály proces jeho prerozdeľovania (mandatórne výdaje a dane) nie je možné zmeniť bez zásahu do pravidla jednomyseľnosti ani v dynamickom modeli. V dynamickom modeli Paretovho optima je však možné neprihliadať k očakávaným budúcim prínosom z prerozdeľujúcej a realokujúcej intervencionistickej hospodárskej politiky. Preto je v dynamickom modeli Paretovho optima hospodárstva možné intervencionistickú hospodársku politiku nahradiť liberálnou hospodárskou politikou. Ako je vidieť, tak rovnako, ako na všetky iné zlyhania intervencionizmu, tak aj na otázku zlyhania intervencionistických a socialistických teórií – v tomto prípade interpretácie Paretovho optima, odpovedá adekvátne (klasický) liberalizmus.
Nakoniec sa teda článok, ktorý mal analyzovať politickú scénu a napísať môj názor, stal zrejme súčasne aj prínosom k ekonomickým teóriám. Teóriám učiacim sa z praxe. Teóriám, ktoré hľadajú a učia, čo je správne. Darmo, že OKS majú 0,4 % volebné preferencie. Pravda, potvrdená teóriou i praxou, nepopustí. Voliť menšie zlo nie je správna vec. Správna vec je voliť OKS. Aj za cenu, že hlasy OKS prepadnú Ficovi. Ak Slováci chcú Fica, tak nech si ho užijú, a nech o 4 roky žiadajú poriadne riešenia, a nie len polovičné, ktoré by menšie zlo zakonzervovalo.
Dynamický model Paretovho optima
