Moje Turíce
Keďže sa čítania v istých cykloch opakujú, mnohé čítania som čítal viackrát. Zhodou okolností k nim patrilo aj toto čítanie o zoslaní Ducha Svätého, na ktorom sa mi páčilo množstvo priamej reči a nutnosť rozmanitej deklamácie, aj vzhľadom na dvojice vymenovaných národov, z ktorých pochádzali tí Židia, ktorí boli práve v Jeruzaleme v čase zoslania Ducha Svätého.
Od mojich miništrantských čias už uplynulo veľa času, okrem iného som si v Prahe pokazil svoju slovenčinu. Zistil som však, že toto nedeľné čítanie pre mňa má svoje čaro aj keď ho počúvam, sediac v kostolnej lavici, a to dokonca aj v češtine, ktorá je pre mňa, čo sa týka liturgie, stále ešte cudzím jazykom.
V túto nedeľu som si aj vďaka liturgickým čítaniam uvedomil, že som vždy doteraz v rozhodujúcich okamihoch, ktoré nasmerovali môj doterajší život, cítil obrovskú pomoc Ducha Svätého. Tým netvrdím, že som doteraz neurobil dôležité chyby. Doteraz však, keď som zblúdil, Boh si ma prinavrátil naspäť.
Ak Duch Svätý pôsobí v mojom živote, neporovnateľne viac pôsobí v dejinách Cirkvi. Pôsobil už v to turíčne ráno, kedy vystúpil Svätý Peter, a nakoniec mohli pokrstiť asi 3000 ľudí. Duch Svätý pôsobí v Cirkvi dodnes a až do druhého Kristovho príchodu; na ľuďoch závisí potiaľ, či vo svojom živote slúžia Božím zámerom alebo sa vzpierajú slúžiť. Je v nás teda boj, rozpoltenie, telo chce to, čo je proti duchu a duch to, čo je proti telu. Svätý Augustín nazval sféru ducha Božou obcou a sféru tela svetskou obcou, pričom tieto sféry sa podľa Augustína svária nielen geograficky, ale ich hranice možno vysledovať aj v duši každého človeka. Dejiny, a zvlášť vždy práve teraz aktuálna súčasnosť, nám podávajú svedectvo týchto sváriacich sa síl.
Pastiersky list na Zoslanie Ducha Svätého 2009
Hoci som momentálne mimo Spišskej diecézy, z ktorej pochádzam, rád som si na internete prečítal pastiersky list otca biskupa Františka Tondru, ktorý v nedeľu čítali kňazi v Spišskej diecéze. Otec biskup sa vrátil ku krásnemu podobenstvu o kvase (Mt 13, 33) a vychádzajúc z neho konštatoval, že katolícke kresťanstvo prekvasilo celý spoločenský život Európy, čo sa dnes bohato ignoruje. Na margo súčasnej všeobecnej ignorácie kresťanských základov západného sveta možno povedať to, že dnešná generácia je voči historickým prínosom Cirkvi úplne slepá, na rozdiel od osvietencov, ktorých „osvietenstvo“ dnes v mnohom obdivujeme a staviame to ako argumenty proti Cirkvi. Morálny filozof a zakladateľ ekonómie Adam Smith, ktorý ako osvietenec a presbyterián nemohol byť obvinený z nekritického príklonu ku Katolíckej cirkvi, tvrdil, že Katolícka cirkev dala už v stredoveku (dnes by sme povedali: personalistický) impulz všetkým štátom v podobe imperatívu zrušenia otroctva. Nechcem sa na tomto mieste púšťať do komplikovaných vzťahov Cirkvi a osvietenstva. Perom bojujúce proticirkevne zamerané davy sú však často menej osvietenské, než si títo pomýlenci myslia.
Svárenie sa Božej a ľudskej obce prebieha teda aj v rámci našich politických zriadení. Je mnoho spôsobov, ako spôsobiť ľuďom peklo na zemi (to je však ničím oproti tomu duchovnému). Z personalistického hľadiska (z hľadiska rozvoja človeka ako osoby stvorenej na obraz Trojjediného Boha) existujú negatívne tendencie aj v EÚ. Otec biskup Tondra vo svojom pastierskom liste v tomto zmysle spomenul spiatočnícke usekávanie kresťanských koreňov ako spoločnej hodnotovej orientácii Európy. Nabáda nás voliť zodpovedných kresťanských politikov, ktorí by mohli pomôcť zvrátiť tento vývoj.
Otec biskup v rámci minulého kvasenia kresťanstva v Európe spravodlivo priznal, že aj kresťanská Európa bola plná vojen, a spomenul, že EÚ má ambíciu skončiť s vojnami. Tu bola EÚ pôvodne inšpirovaná aj kresťanstvom, čo mal zrejme otec biskup na mysli. Pri všetkej úcte, ktorú si každý biskup zaslúži - a povedzme aj pri rešpekte k EÚ, pretože zatiaľ existuje – však aj mnohé zaniknuté ríše mali ambíciu skoncovať s vojnami. Hoci tieto disponovali silnou vonkajšou vojenskou mocou, duch, ktorým dané spoločnosti, inšpirované pohanskými náboženstvami, žili, nedokázal tento (dnes aj kantovský) ideál večného mieru naplniť a zanikli práve vo vojnách. Otec biskup si iste uvedomuje, že tie staroveké ríše sa rozpadli.
Večná dočasnosť
V 20. storočí sa naša stredná Európa približne s periódou 20 rokov trpko učila, čo všetko nebolo večným mierom. Večným mierom nebola 1000-ročná štátna kontinuita, založená na katolíckom kresťanstve, ani celosvetovou infláciou živené „zlaté dvadsiate roky“, vedúce ku kríze a k Hitlerovi. Večnosť nebola tiež charakteristikou Tisovho „menšieho zla“ - vazalstvo voči Hitlerovi namiesto okamžitého rozdelenia Slovenska ako koristi medzi Poľsko a Maďarsko. Vo víre delenia sveta na východ a západ Československo sčervenalo a budovalo sa a budovalo - „so Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak“. A keď si Česi a Slováci po zákonitom neúspechu o ďalších 20 rokov už-už začínali myslieť, že dočasnosť=večnosť, prišla príliš nežná „Nežná“, ktorá však aspoň pootočila kormidlo dejín - „so Sovietskym zväzom radšej nikdy viac“.
Katolícko-euroskeptické čítanie pastierskeho listu
Neviem, či je to len tým, že potrebujem nad všetkým premýšľať, že dávam všetky tieto fakty do súvislosti s pastierskym listom otca biskupa Františka, ale my v strednej Európe, a zvlášť dejinne anti-utopickí katolíci, by sme mali mať dosť triezveho rozumu predtým než budeme predčasne spievať „o manželstve“ s EÚ, ktoré pretrvá naveky. Ak hovorí otec biskup o mieri ako o cieli EÚ, je dobré tu zdôrazniť, že ak človek nie je rešpektovaný ako osoba, potom mier nie je dlhodobo zaručený. Dnes sa má za to, že dôstojnosť osoby garantujú ľudské práva, ak sa neporušujú. Hoci sa dnes intuitívne zdá opozícia voči ideológii ľudských práv (tzv. humanrightizmus) od základu chybná, kritický úsudok je na mieste aj tu. Stačí uviesť historický kontext a človek hneď spozornie – Deklarácia ľudských práv bola podpísaná koncom neslávne známeho roku 1948. Sovietsky zväz presadil do znenia deklarácie isté nároky, ktoré nazval právami – napríklad právo na prácu. Západným ľudskoprávnym aktivistom tak chcel zobrať z ruky trumf, lebo USA na rozdiel od Sovietskeho zväzu nevynucovala „právo“ na prácu.
V aktuálnom volebnom kontexte je smiešne, ak Anna Záborská, inak pomerne vhodná kanditádka za KDH (podľa otca biskupa Františka veľmi vhodná) „bola iniciátorkou petície na podporu Všeobecnej deklarácie ľudských práv pri príležitosti 60. výročia jej prijatia“. Pre mňa je toto rozhodne argument proti voleniu Anny Záborskej. Som proti tej hypotéze vízie ľudských práv a dôstojnosti človeka, ktorú (v zlom zmysle slova) dogmaticky presadzuje EÚ a svet. Papier znesie veľa a vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv je dosť formulácií, ktoré pravdepodobne nasledujúce storočia prehodnotia, ak teda Kristus nepríde druhýkrát skôr než si svetové mocnosti vyžiadajú zmeny v znení ľudských práv.
Ľudská dôstojnosť je neoddeliteľná od pravdy o človeku, o tom, čo je človek (Emerich Coreth napísal knihu s leitmotívom a názvom „Co je člověk?“). Ak si nejaký racionalista myslí, že toto je môj arbitrárny kresťanský blábol, tak nech si uvedomí, že aj dnešní ateistickí ľudskoprávni aktivisti majú istú predstavu pravdy o človeku. Tú sa potom snažia chrániť ako posvätnú. Čo však, ak sú ich predpoklady mylné? Čo ak majú vo vízii toho, čo je človek, pravdu katolíci? Každý kriticky uvažujúci človek – aj ateista alebo všeobecne proticirkevne zameraný publicista - musí pripustiť takúto otázku. (Modernému postmodernistovi, ktorý popiera bytnosť akejkoľvek pravdy, a ktorého teda nemôže zaujímať pravda o človeku, resp. alternatívne hypotézy o pravde o človeku. Môže mu teda byť jedno, či ho ľudožrúti pomaly rozštvrtia, alebo mu „humánne“ najprv odtnú hlavu.) Bez nároku na vyslovenie definitívnych súdov o takto závažnej problematike na tomto mieste rezignujem od nadčasových tém, ktoré prenechám v tomto zmysle kvalifikovanejším. V tejto mojej rezignovanosti – v rámci tohto článku tu a iba tu - prijímam demokratický predpoklad, že každý môže mať vlastný názor a môže ho prejaviť.
Demokratický v tomto zmysle je aj otec biskup Tondra, ktorý v pastierskom liste ponúka kresťanom vo voľbe kresťanských politikov záruku, že EÚ sa bude vyvíjať okrem iného v bioetických otázkach viac smerom k úcte k človeku, stvorenému na obraz Boží: „Zmizlo otroctvo, pre Rimanov tak samozrejmé, vytvoril sa nový spôsob občianskeho života, medziľudských, ekonomických a politických vzťahov. Kresťanstvo ukázalo, čo je zmysel slobody, spravodlivosti, lásky a dôstojnosti každej ľudskej bytosti.“
Aj keď je známe, že otec biskup Tondra vo voľbách preferuje kandidátov za KDH Mikolášika a Záborskú, o tom, ako identifikovať tých kresťanských politikov, ktorí budú reálne presadzovať tieto otázky, otec biskup v tomto pastierskom liste konkrétne nepíše. Kresťanskú agendu totiž z potenciálnych europoslancov nepresadzujú len kandidáti KDH (ktorí sú navyše nekonzistentní, keďže nemali problém s potratárkou Radičovou), ale aj nevýrazná MISIA 21, ale predovšetkým koalícia KDS-OKS, ktorú podporil Ján Duda, spišský kňaz a profesor kanonického práva.
Katolícko-euroskeptický kvas do EÚ
Chopím sa ešte niečoho, čo sa mi zdá ako druhá, síce naznačená, ale nedokončená línia argumentácie otca biskupa Františka, ktorú si trúfalo dovolím dotiahnuť dokonca. Otec biskup písal pozitívne o integrácii ďalších krajín. A potom napísal vetu, ktorú by sme skôr čakali z pera Václava Klausa: „Treba však povedať, že názory na spôsob zjednotenia sú rôzne.“ Už táto veta ponúka takú interpretáciu, že za predpokladu, že zastávajú kresťanské hodnoty, môžeme sa orientovať aj na eurorealistických či euroskeptických kandidátov, čo za daných možností voľby reprezentuje iba tandem KDS-OKS. Bezprostredne nasledujúce vety v pastierskom liste takúto interpretáciu (kresťansko-euroskeptickú) naozaj umožňujú: „Zámer zakladateľov bol iný, ako je terajší vývoj. Pôvodný zámer bol vytvoriť Európu na princípoch subsidiarity, to znamená, aby si jednotlivé štáty zachovali samostatnosť v najvyššej možnej miere a Únia by bola zárukou len tých nevyhnutných spoločných záujmov.“ Neviem, či tieto súvislosti vidím iba ja, avšak zdá sa mi, že práve takéto formulácie zvolil otec biskup preto, aby nespôsoboval zbytočné rozkoly kresťanských voličov, a že aj jedni aj druhí sa možno rozhodnú správne, obe skupiny však podľa otca biskupa musia vo svojom rozhodnutí umenšiť váhu seba a nekonečne zväčšiť váhu Božej vôle, že máme dať svoje rozhodnutie do služieb Božej vôli. „Chcem však zdôrazniť, že naše správne rozhodnutie nie je naším úkonom. Má byť dielom Ducha Svätého, ktorý pôsobí v nás i v celom našom kresťanskom spoločenstve, v Cirkvi.“ Okrem toho, že katolícki predstavitelia sú často obviňovaní z toho, že spôsobujú rozdelenie – a toto biskupovo vyjadrenie je opakom rozdelenia - neviem si predstaviť viac kresťansky pokorné vyjadrenie – teda ak som mu správne porozumel.
Ešte sa na chvíľu zastavím pri variante podpory KDS-OKS, ktorá je čiastkovým riešením mojej osobnej „demokratickej rezignácie na úplnú pravdu“ a vyjadrením môjho individuálneho názoru, ktorý je v demokracii legitímny. Ak myslel otec biskup vážne svoju myšlienku o rôznych variantoch integrácie a explicitne spomenul to, že predtým sa viac zdôrazňoval princíp subsidiarity, potom sa podľa môjho názoru máme vrátiť k stanoveniu inštitucionálnych bariér, ktoré by zabránili vzniku nového totalitného bruselského superštátu. Myslím tým inštitucionálne oddelenie viditeľnej božej obce od viditeľnej svetskej obce. Vatikán tu ide príkladom.
Prednedávnom sa totiž rozhodol neimplementovať automaticky zákony Talianskej republiky. Vatikán sa totiž oprávnene obáva, že by musel prijímať aj neprijateľné zákony s bioetickou tematikou. V tomto zmysle ma pozitívne prekvapil (zatiaľ len rečami, a iba výlučne v tomto ohľade) americký prezident Barack Obama, ktorý podľa TK KBS vyhlásil, že veriacim bude umožnená výhrada vo svedomí aj v zdravotníckych zamestnaniach: „„Pracovníci v zdravotníckych zariadeniach a inštitúcie by mali vedieť, že ich náboženské či morálne zásady budú rešpektované pri ich práci v službe núdznym,“ uviedol kardinál Francis George, predseda Konferencie biskupov USA na margo prísľubu prezidenta Obamu ohľadne výhrady vo svedomí, v prípade potratov.“ Americkí katolíci síce nemajú nezávislosť na štáte tak ako je nezávislý Vatikán od Talianska, avšak možno tamojší republikánsky experiment ešte nejakú dobu odolá tlakom na faktické zrušenie náboženskej slobody. Slovenskí katolíci sú pochopiteľne v horšej situácii. Po neblahom právnom ukotvení Cirkvi od polovice 20. storočia ako vazalky štátostrany bola prednedávnom Cirkev postavená do nepriaznivej situácie ohľadom výhrady vo svedomí v zamestnaniach v zdravotníctve, kedy aj samotný otec biskup František dramaticky reagoval pripomínaním časov spred roku 1989 a skloňovaním náboženskej slobody ako predpokladu všetkých ostatných slobôd. Vskutku, ak niekto zoštátni moju dušu, už mu patrím celý ja. Ak také niečo niekedy nastane, potom už bude chýbať len orwellovský ideozločin.
Vatikánsky príklad (neprijímanie talianskej legislatívy) sa mi ako priateľovi slobody páči aj v tom, že jednotlivcovi necháva priestor, kam štátna moc nedosiahne. Ekonomickí historici dospeli k názoru, že Európa dosiahla v stredoveku a až do osamostatnenia USA také výsadné postavenie preto, že v nej existovala právna anarchia – že existovali paralelné právne systémy – štátny, cirkevné kanonické právo, banské právne systémy či mestské právne systémy. Táto teória tiež ponúka toho, prečo vyspelé civilizácie staroveku (Čína, India, Byzancia) zamrzli vo vývoji – existovalo tam bezprostredné spojenie hlavy štátu a hlavy náboženstva, existoval tam len jeden systém zákonodarstva. V takom systéme je disident zároveň schizmatikom a možnosti slobody sú tak podstatne obmedzené.
Najneskôr v horizonte desaťročí budú katolíci a ďalší kresťania čeliť systematickému potláčaniu náboženskej slobody, napríklad skrze agendu antidiskriminácie. Problém je – prinajmenšom v názore katolíckych tradicionalistov - aj v koketovaní obrovskej väčšiny katolíkov, vrátane kléru, s modernými ľavicovými prúdmi. Preto by som rád upriamil pozornosť hĺbavých priateľov (náboženskej) slobody na premyslenie možností secesie kanonického práva od štátu. Z krátkodobého hľadiska je potrebné mať aj v európskom parlamente zástupcov náboženskej slobody, a ktorí budú rezolútne odmietať Lisabonskú zmluvu i jej ďalšie varianty, ktoré budú ako hlavy hydry vždy znovu vznikať po odťatí jednej jej hlavy. V rámci mojej demokratickej rezignácie na konečnú pravdu vidím takýchto ľudí v kandidátoch KDS-OKS. Z dlhodobého hľadiska je potrebné hľadať inštitucionálne záruky náboženskej a ďalších slobôd, ktoré vidím v secesii superštátu, a ktorú je ďalej možné vidieť buď v dekompozícii národných štátov (Rothbard), alebo v návrate k starým konštitučným monarchiám (katolícki tradicionalisti, Hoppe). Ak je potrebné diskutovať v rámci spoločenských vied, tak na tieto témy.
Rovnako vo výhľade desaťročí budeme istotne svedkami nového svetového finančného systému, keďže ten súčasný bez významnej finančnej inovácie nepretrvá, čo vlastne bolo jasné už od začiatku, keďže stál na vratkých inflačných nohách. Ak tradicionalistickí katolíci hovoria o snahe hrešiaceho človeka konať protiskutočnostne, tak centrálnou bankou požehnané inflačné bankovníctvo jednoznačne je protiskutočnostným konaním. Za dlhy sa platí, v dlhodobom hľadisku určite a bankovníctvo nekrytých peňazí nie je výnimkou. Raz nastane deň, kedy už nebude možné odsunúť riešenie na neskoršie, prípadne ako doteraz problém (nevymožiteľné pohľadávky) sekuritizáciami zabaliť a ako navoňanú AAA zdochlinu ho predať nič netušiacim dôchodcom v DSS-kách. Riešenie, ktoré na rozdiel od riešení Obamu, Číny či dvojhlavej európskej obludy Serkelozy zakladá mier medzi ľuďmi, bude voľná konkurencia 100%-ných komoditných štandardov, kde každý bude musieť pochopiť, že za dlhy sa platí. Sebeckosť sa tým určite nevymaže z dejín, avšak aspoň si ľudia budú môcť byť v dobrej miere istí tým, že neprídu o peniaze, čo majú vo finančnom sektore. Pre našich budúcich kresťanských europoslancov (nech to bude ktokoľvek) bude dôležité zachovať si v búlivej dobe pokojnú myseľ a rezolútne sa postaviť proti ďalšej regulácii a socializácii už i tak takmer socialistického bankového systému.
Toto negatívne kreslenie budúcnosti nesmie čitateľa zarmútiť. Mnou opísané tendencie existujú a ako ľudia i ako katolíci budeme musieť vo výhľade niekoľkých desaťročí čeliť problémom, ktoré som načrtol. A ak existujú isté tendencie, v histórii vždy existujú aj významné protiťahy, a história z ľudského pohľadu určite nie je lineárnym vývojom. Pri všetkej našej vrhnutosti do života na tejto zemi však nezabúdajme, že žijeme sub specie aeternitatis. Duch Svätý na prvé turíce nepôsobil len v jednotlivých osobách apoštolov, ale aj v Cirkvi, ktorej jednotu Duch Svätý vyjadruje. Ak verím, že Duch Svätý stále pôsobí v mojom živote a prinavracia ma k Bohu – ak mu dovolím vo mne pôsobiť, verím tiež, že žije v Cirkvi, a čo je najdôležitejšie – ako vedel už Sv. Augustín, ktorý zažíval vpád vizigótov do vtedy sa rozpadajúcej rímskej ríše - Kristus je Pán dejín, „a preto sa nebojíme aj keby sa chvela zem a vrchy na dno morské padali“ (Ž 46, 3-4) Kresťanská pokora a dôvera v Boha je aktuálna vždy práve dnes. Na záver nás veľmi príznačne v tomto duchu otec biskup nabáda ku kresťanskej pokore, a k živej viere – a plne sa stotožňujem s otcom biskupom: „Využime tieto sviatočné dni Turíc a priložme k svojim modlitbám aj prosbu, aby sme sa vedeli správne a zodpovedne rozhodnúť pri výbere europoslancov. Modlime sa: Pane, zošli svojho Ducha a obnov tvárnosť Európy. Amen.“
