"Ženy sú úplná záhada", povedal Stephen Hawking. Mal pravdu... Zoznam autorových rubrík: Jeden človek, Zlodejka, Takto to vidím ja, Volá Vierka, Prázdniny na dedine, Moja Austrália, Smiech vo vreci, Nezaradené
V piatok, 27.júna 2014 bola na priechode pre chodcov na Balkánskej ulici v Bratislavskej mestskej časti Rusovce ťažko zranená žena a malý chlapec. Obaja skončili v nemocnici. Vodička, ktorá nehodu spôsobila si ich vôbec nevšimla, lebo telefonovala a vpálila do nich v plnej rýchlosti.
Postavili dva paneláky. Pekne oproti sebe. Do jedného sa ľudia pomaly sťahovali a aj v druhom sa už kde tu svietilo. Ešte bolo potrebné dokončiť obchody na prízemí. Chodili tam robiť odsúdení s minimálnym strážením.
Našiel ho plakať v strážnej veži, odkiaľ bol dobrý výhľad na betónový dvor, kam chodili odsúdení. Väznica tretej nápravnovýchovnej skupiny so zločincami najťažšieho kalibru susedila so škôlkou a nikomu nenapadlo, že to vôbec nie je vtipné.
Začula som známy klepot zobákov a automaticky som sa pozrela tým smerom. Bocianie ufo má naspäť svojich obyvateľov. Ich návratom sa začína obdobie kvetov, vôní, lások a prechádzok. Aj do rusovského parku.
Ráno prebehlo všetko hladko, skoro tak, ako som povedala. "Dovidenia!", pozdravili sme sa a išli sme do blízkej lekárne. Našťastie sme dlho nečakali. Už len zaplatíme za lieky a ideme domov. Ale, kde mám peniaze? Veď som si ich tam večer nachystala? Manžel cez telefón nepotvrdil bláznivú teóriu, že si zobral z mojej peňaženky a zabudol mi povedať. Naopak, zistil, že tiež nemá v peňaženke ani cent. Usadila sa vo mne strašná predtucha.
Napriek slnečnému dňu bolo v meste nezvyčajne prázdno. Ja som sa tiež len tak nezmyselne motala po ulici, inak čistej, ale vyľudnenej. Nešla som tadiaľ prvý krát a predsa som si až teraz všimla malú kaviarničku. Neváhala som a vošla dnu. Príjemné prostredie, zhodnotila som. Úslužný čašník, typovala by som Talian. Nenásilne zhovorčivý, káva so zákuskom padla dobre. „Kde sú zákazníci?“, spýtala som sa, lebo mi to nešlo do hlavy. Odpoveď som nedostala, alebo áno? Neviem, nespomínam si. To bol začiatok môjho výpadku pamäte.
Bolo krásne, teplé popoludnie. Deti už nevedeli vydržať, kým sa oblečieme a pôjdeme von. V parku bolo veselo a tak normálne rušno. Počuť búchanie lopty, smiech, občas sa ozvali bezdomovci sediaci opodiaľ pri fľaši. Keď popri mne prefrndžal bicykel, ledva som sa uhla, lebo vodič ešte len nadobúda zručnosti a je lepšie nestáť mu v ceste. Kráčame veselo ďalej so zmrzlinou v ruke, pred nami hopkajúce deti, už z nej zalepené. Zrazu nás rýchlou chôdzou obišiel pán so psom a namierili si to na trávnik.
Nie som z dobrej rodiny. Moja rodina je fantastická! U nás bolo vždy veselo a keď vypadol prúd, napätie sa dalo krájať. Zišli sme sa v kuchyni, maminka zapálila sviečku a niekoľko párov zvedavých uší sa tešilo na ockovo rozprávanie...
Zisťujem, že ja som taký tešivý typ. Veľkonočný pondelok spojený s predstavou studenej vody som nikdy nejako neobľubovala. Tento rok som si ale povedala: "Idem si to užiť!" Mysľou mi prebehlo, ako budem utekať pred mojim už nie celkom malým, nažhaveným kúpačom a usmiala som sa. Začala som sa tešiť.
Pred písomnými maturitami zo slovenského jazyka som premýšľala, ako začnem písať? Dohoda s mojimi sestrami, ktoré to už mali za sebou bola- napíš- Narodil sa človek....od toho sa odpichneš ktorýmkoľvek smerom. Fungovalo to im, bude aj mne.
