Mali ste ma vidieť, ako som sa tvárila, keď som prvýkrát tlačila kočiar. Vypnutá hruď, oči na stopkách, aby som mohla zazrieť každého známeho už v diaľke a rýchlo zabočiť práve tam, kam išli dotyční známi.... V duchu veľmi ufrfľaná, rozčuľovalo ma všetko: neodhrnutý sneh, zle zaparkované autá, každá prekážka, ...., bola som zhrozená. Ako je možné, že nevidia, že ide nová mamička po chodníku, že má nové malinké bábätko, ako je to možné, že všetci ľudia nie sú schopní uspôsobiť svoju prácu tak, aby boli novopečenci - mama a dieťa spokojné a aby nemuseli zdolávať žiadnu prekážku? A tí chodci? Nevychovaní, nevedia, po ktorej strane sa chodí? Čo nevidia, že ide mama s kočiarom po chodníku? .... Pyšná a pohoršená zároveň.... Dokonca aj keď som stretla maminy s deťmi vo veku, ako je teraz môj anielik, hovorila som si v duchu: čo vy? už máte deti veľké, ani už neviete, aké je to mať doma nové, malinké bábätko.... vy už svoje materstvo ani neprežívate.... - teraz sa za to hanbím.