Uspávanka okolia
Prelet sťahovavých vtákov, živá pohľadnica vyskladaná z brezy, lipy, gaštanu, jarabiny, jaseňa, vejáre javora, ani pohľad na kôru vysokých drevín netíšili nepokoj.
Riekanky škorcov, čvirikanie drobných návštevníkov ulice - vrabcov hrajúcich sa na plote či chodníku v našej tesnej blízkosti, veslovanie straky počas letu, tá harmonika jej krídel, na ktorú je radosť pozerať, jej nápadný kloklotavý hlas, lietajú si nad nami celá rodinka, dokonca aj pesnička o nezbednej hruške od mamy sa míňali účinku.
Ovečky vykreslené zo sivastých mrakov v snahe, aby dieťa pri pohľade na pohyblivé obláčiky zaspalo, sa márne pásli po oblohe.
Opätovne si Ťa vyťahujem z kočíka do náručia, moje malé unavené vtáčatko; keď sa Ti už nedarí zavrieť mierne zaslzené oči, keď sa Ti už nedarí stretnúť so spánkom; takto z výšky si môžeš aspoň zaostriť na všetko, čo vnemy, malý bádateľ, prirodzene zachytia. Prestaneme sa upínať na spánok. Odpútame pozornosť.
A potom sa udialo niečo krásne
Z okien hudobnej školy - v tom čase bývali otvorené dokorán - vyleteli prvé akordy. Akoby z notového zápisu vyskočil husľový kľúč, noty, stupnice, melódia. Hudba violončela, klavíra, flauty doľahla až k nám, sadala na stromy, lavičky, do uší, pozvoľna objímala dušu krásou. Netrvalo ani minútu, a maličký spustil hlavu na moje rameno.
Živý koncert plač, do nepohody unaveného dieťaťa, celkom odstránil. Keby len to. Emócia sa vybičovala k pocitu, aký som dlho nezažila.
Keď dieťatko spokojne zaspalo, až si tak zvesela pochrapkávalo, nadišiel moment, kedy som si uvedomila, že jeseň mi prišla naproti v nepoznanom prevedení, jeseň k nám pristúpila, neobvykle, s vážnou hudbou.
Vážnu hudbu vyhľadávam iba vo výnimočných chvíľach. A pritom vie byť omamná, krehká, vznešená, oslovuje, čo-to prebúdza, drží v napätí ako poézia prekliatych básnikov, páli, provokuje, otvára temné zákutia mysle - čaruje, objíma, rovnako aj láme na milión kúskov.
Akoby na ňu človek potreboval vyzrieť.
Ožíva všetko zabudnuté
S jeseňou prišlo spomalenie, vietor, ktorí strapatí načesané vlasy, snívane, tichosť, vkrádanie sa do hlbín zatvorených komnát, vkrádanie sa do duše seba, nás aj iných.
Objavila sa aj nová, zdravšia červeň v lícach, prvé ranné mrazy, hmly, ó, tie šľahačkové hmly, husté, temné, ktoré povzbudzujú fantáziu; ožívajú škriatkovia, víly, staré príbehy a povery.
S jeseňou prišli predlžujúce sa prechádzky, prechádzky v každom počasí. Vchádzame do vetra, farieb ale aj do sychravosti a mokroty. Vyrábame šarkanov, alebo ich kreslíme kriedou na chodník. Vyfúkame bublifukové bubliny. Vraciame sa. Odchádzame. Nachádzame. Otvárame dvere predstavivosti, tajomnosti, spomienkam, ponorení do hudby, melanchólie, obklopení nehou a láskou.
A v teple domova budeme čakať, akým návratom nás opäť prekvapí.
