Marta Macošková
O smutnom dievčatku, ktoré zo všetkého najviac túžilo po psíkovi
Postrehnem ju z diaľky. Sedí na schodišti od bytovky. Hlava v dlaniach prezrádza skleslosť, znudený výraz. Kde má kamarátky, príde mi na um. Možno bude trochu hanblivá.
Aké len vedia byť ľahké a silné, rána, ktoré nie sú zaťažené na sľuby a želania. Lístie lesa Zoznam autorových rubrík: čo priniesla jar, Nezaradená, besné zákony, kým sa pehy vyšantia, artefakt, viete, vlak do neznáma, lastovičky v hmle

Postrehnem ju z diaľky. Sedí na schodišti od bytovky. Hlava v dlaniach prezrádza skleslosť, znudený výraz. Kde má kamarátky, príde mi na um. Možno bude trochu hanblivá.

Pred šiestou mám v očiach šero. Privítala by som aspoň hodinu spánku navyše. Žabiatko nedočkavo poskakuje v postieľke, čaká, kedy ho z nej vyberiem.

Po ubolenej noci nás prechádzka sídliskom vždy povzbudí. Je krátko po raňajkách. Okolo siedmej sme v centre diania pracovného týždňa. Dobíjame baterky ako Wall-e v rovnomennej rozprávke. :)

Odmalička som mala nejednu príležitosť povarovať dieťa, zarobiť mlieko, kočíkovať, improvizovať, keď bábo zaplače. Priznávam, nebrala som to nijako vážne.

Doteraz som výrazným spôsobom neriešila zmeny, ktoré nastali po narodení môjho dieťaťa. Jedného dňa som iba bola hodená do rieky... Aj som sa pristihla, ako sa samej seba pýtam, či sa neutopím, pritom som už normálne plávala.

Občas - ako dnes ráno - si pomyslím, že nie je nič krajšie ako víkendové rána. Cítim kakao, kvety levandule či sušený rumanček, papierové noviny, hlinu, takú tú nežnú ospalosť, ktorá sa postupne stráca počas pobytu vonku.

Jarný vietor, dážď, prvé slnečné túlanky vo svetri tiež máme za sebou. Keď ponorená do vôní aprílového vánku, vnímam, ako zem zohrieva liečivé slnko a svet prechádza znovuzrodením, zdá sa mi, akoby aj ľudia vkročili do života.

V inej ako som ju poznala doposiaľ. Po polroku dni, miestami, tak pekne ustálené prešli k premenám. Krútňava začínajúceho vzťahu ma strhla celú.

Za návrat z nemocnice som vďačná, aj keď viem, že sa do nej čoskoro vrátim. Domov už ale prídeme s malým človiečikom. Myslím na ženy, ktoré v nej ostali na sviatky, na láskavé sestričky, z ktorých som cítila, ako mi chcú pomôcť.

Materinský cit som v sebe potlačila už niekedy v detstve. Asi v deviatich rokov som prehlásila, že nikdy nechcem mať deti. Dôvody boli vážne, ale nebudem ich tu rozvádzať.

Počuť detský plač v uličke medzi rodinnými domami, vzdorovitý nesúhlas nad povinnosťou ísť s rodičmi v nedeľu do kostola. To už mám v izbe všetky okná dokorán, ťažký horúci vzduch vojde dovnútra, ale myšlienky sú ľahúčke, živé.