Marta Macošková
O pastelkách a žltej hruške
Pekne po poriadku. Pôvodne som išla do takých malých potravín, ktoré disponujú iba základným sortimentom, s jasným cieľom. Chcela som kúpiť žlté hrušky.
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
Aké len vedia byť ľahké a silné, rána, ktoré nie sú zaťažené na sľuby a želania. Lístie lesa Zoznam autorových rubrík: čo priniesla jar, Nezaradená, besné zákony, kým sa pehy vyšantia, artefakt, viete, vlak do neznáma, lastovičky v hmle
artefakt, viete
Marta Macošková
Rozprávky si teraz veľmi užívam
Naordinovaný oddych s narodením nášho dieťatka čoskoro vyprší. To mi dovoľuje vychutnať si rozprávky - bez toho, aby som mala výčitky, že počas dňa nič poriadne nerobím. Dobre, dobre, aspoň riad umyjem, aj to len natajnáša. : )
Marta Macošková
Mŕtvi, ktorí nechcú odísť
Len čo Monika vystúpila z autobusu, pocítila nervozitu. V meste bola v pohode, zabudla na všetko, čo jej posledné mesiace ničilo život. V obľúbenej kaviarni, s výhľadom na divadlo, si vychutnávala voľný deň.
Marta Macošková
Babička z rozprávky bola skutočná
Opäť ma zomkla spomienka na Magdušku. Ak z nášho života odíde blízka duša, akoby časť z nás odišla s ním. Je možné smútiť, aj keď som veľmi šťastná a prežívam krásne obdobie života? Prídu také chvíle. Hľadám ju tu.
Marta Macošková
Letné prázdniny môjho detstva
Mám 12 rokov. Začali sa najkrajšie prázdniny v roku! Konečne žiadne domáce úlohy a písomky. Nehrozí, za trest, ostať po škole. Skúšanie pred tabuľou, tvárou k celej triede, je už pasé. Bývam v bytovke na sídlisku.
Marta Macošková
Myslieť si, že vo Švajčiarsku sa na pracovisku vyhnem šikane, bol veľký omyl
Píšem Ti, aj keď sa za to, s čím sa Ti chystám zdôveriť, tak veľmi hanbím. Pamätáš sa ešte na jeden z našich posledných a najsilnejších rozhovorov?
Marta Macošková
Pošli to ďalej
Pred automatom na lístky sa v nemenovanej inštitúcii nakopili klienti. S vydýchaným vzduchom stúpala aj nervozita. Prišla som medzi poslednými. Tváre čakajúcich boli strnulo nasmerované striedavo k dverám a ponad dvere, kde bol umiestnený svetelný aparát signalizujúci, aké číslo nasleduje a ku ktorej priehradke treba prejsť. Všetko nasvedčovalo, že ani dnes to nepôjde rýchlejšie.
Marta Macošková
Palacinky od ok(n)a
Ešte sa občas pristihnem, ako myslím na mlčanie ranného autobusu, tie cesty rozpačité, hmlisté, na opar nad mestom, na chlapca s ťažkým batohom osamotenia. Na ženu s vyplakanými očami, očami zelenými, od jari do jesene schovanú za veľkými slnečnými okuliarmi, v zime s vytočenou tvárou k oknu, budiacu dojem neviditeľnosti.
Marta Macošková
Slnko na zarosenom okne
Sedí vždy na rovnakom mieste a rovnako meravo pozerá von oknom. Muž v rokoch, ktorému úsmev nevenčí tvár - pred rokmi zrejme pretrhol niť spoločenských aktivít, zatrpkol, čo možno vyplynulo zo situácie, a na hnev má plné právo. Človek ako on by si nedovolil obťažovať iných svojím príbehom. Len na chvíľu som vstúpila do jedného z nich. Ľudí už neoslovuje a pohľad do seba by bol iba kameňom úrazu. Používa kvalitný parfém, pripadá mi ako pozemná ilúzia, po večeroch vonia tabakom, číta Tatarku alebo Nezvala. Píše listy, ktoré nikdy neodošle a nič, čo robí, nepokladám za zbytočné.
Marta Macošková
Srnka a divá pehaňa
Malí veľkí ľudia, čo sedeli pri ohnisku, sa smiali a čosi rozprávali. Unikala som slovám, tam pri nich, tak blízko, lebo áno, keď občas nepočuť, čo hovoria, mi býva (takto) naozaj dobre, slobodne, hoci to neznamená, že ľudí, ktorých nepočúvam, nemám rada. Mám pred sebou iba šumy, vône, pach. Obraz. Náčrt. A vôbec nevymýšľam. Vyzerali šťastne, uvoľnene, žiadne smenovky, telefonáty, žiadny uhundraný rušný kolobeh, ranné spoje, prípoje, žiadna nespokojnosť, porady, výkazy, kyslé pokrčené tváre a úsmevy plné blenu. A dokonca ani hlbší význam, iba obyčajné chvíle jednoduchých ľudí.
Marta Macošková
Tiene tajuplnej čistoty
Stmievalo sa, neskoro som zbadala, že schádzam po zlej strane lesa. Nikto nevedel, kam idem, čím som porušila všetky základné pravidlá turistiky. Čo už, veď sa to nestalo prvýkrát, teda sa nestratím, ako keď som bola malá. To som sa hojdala v sieťke pod gaštanom, na východnej strane letného krídla, za mandľovým domom v rozľahlej záhrade. Na návšteve u dobrých prívetivých ľudí v okolí drsnej vzdorovitej prírody.Ja, malý copatý spratek z mesta.
Marta Macošková
Zasiať rozprávky
Bol jeden z tých večerov, keď sme si sadli k svietniku ako od júna okolo ohniska, no tentoraz sa nerozprávali hororové príbehy, iba sme sa vrátili do čias rozprávok, lebo niekedy sa zdá, že v zlomkách zúrivých sekúnd už zabúdame vidieť svet očami detí. Hodnú chvíľu sme mlčali, vnímali tmu a ticho, akoby sme sa stali rukojemníkmi predstavivosti. A pritom nestačí viac. Predstavivosť nepotrebuje drahé rekvizity, je v človeku samom, len sa občas bojíme odraziť od zeme, lebo tie pády potom bolia.
Marta Macošková
Spútaní ako lastovičky k domovu
Pravdou je, že som ich stretávala iba v nedeľu ráno. Na obvyklej trase bez ohľadu na ročné obdobie a pochyby počasia. Vyzerala som ich, keď pršalo, snežilo, pripekalo, či som sa chichúňala alebo chmúrila, na tento pár som sa vždy tešila. Asi nie ako slepé mláďa na prílet rodičov, ale tiež to bolo pekné, nedočkavé. Život dvoch ľudí je občas odzrkadlením románu neskorého stredoveku, ku ktorému sa s obľubou vraciam, hoci žijem tu a teraz. Veď romány píše život sám, niektoré sú svedectvom preveľkej lásky. Niekedy totiž môžeš poznať a nič nevedieť, naopak, niekedy nepoznáš viac, než vidíš, a všetko ti je jasné. Lastovičky priletia, no s marcom prišlo všeličo iné.
Marta Macošková
Biela stuha, biele sny
Keď som bola malá, najmenšia, snívala som o tom, že sa stanem krasokorčuliarkou, budem dosť drzá a priebojná, aby som obhájila to svoje a zásadné ako základné, navyše, dosť podstatné komponenty pri štvoritom skoku. A že nerozpoznám pehavé kačiatko z čiernobielych fotiek, keď si raz sadne celá rodina za jeden stôl. Ja, mĺkva budem hľadať únik, kým ostatní prehodnotia, čo kto komu, za tie roky vlastne vyčíta a dlží. Dozviem sa, ako ma volali, keď som nepoznala viac, než mama, nende, pa. Nie som drzá a priebojná a krasokorčuliarka už vôbec nie. Občas mi povedia drzaňa, ale to snáď ani nemyslia vážne, no pre istotu ma o tom uisťujú strohou správou a tak. Občas nedokážem menej ako hodiny prečupieť pod vŕbou môjho detstva, tam, na výbežku nedudrem pri pohľade na biele piruety na ľade, lebo takto ja korčuľovať nikdy nebudem, už mi to skrátka nevadí. Iba žijem malé biele sny.
Marta Macošková
Objímať
želanie ľudí, ktorí to v snahe, mať k sebe blízko, napokon, celkom pokašlú. A niekedy ťa to ich sklamanie aj dosť zabolí. Schúlená, do objatia kolien preto nevrav, že si prekliata. Veď vieš.
reklama
Marta Macošková
Ja, krotiteľka úsmevov
Stáva sa, že niet kam. Ani do strany, ani do zeme, iba to na mňa vybalí, nepredvídavo, v tej najnevhodnejšej chvíli. Hneď to aj vysvetlím, lebo sa dnes veľmi ponáhľame. Máme veľa roboty a veľa starostí, máme veľa všetkého. No lebo tak je to už raz dané.
Marta Macošková
Vetrisko
Obťažoval nás na zastávke, kde sme tuhli viacerí. Odbiehal, ale vracal sa ako sčítaný bezdomovec, odkrýval svoju pravú tvár. Pýtal peniaze, skôr na zohriatie, než na lístok, ale tvrdil, že na lístok. Pod strieškou sa tisla postava k postave. Zo zahalených tvárí vykúkali iba unavené pohľady. Sypký sneh s vetrom vytváral stále novú hmlistú clonu, presyp, spoločne rolovali svoj výtvor pred našimi očami. Ktosi tu zhodil duny, nám, nepripraveným. Sneh vyvádzal, Mefisto, ukazoval, kto je tu pánom. Primrzli aj slzy.
Marta Macošková
Celé zle
Suchý dráždivý kašeľ neustával a ja som sa chcela prepadnúť pod zem. Všetky pohľady sa na mňa upierali. Aj tie za chrbtom. Všetky. Všetky pohľady potláčali zjavné výčitky, že s nimi cestujem. „Ty, čo si o sebe myslíš, iba vreckovka? Kde máš rúšku!?“ V kabelke som dolovala extra strong cukrík, pre istotu som vystúpila.
Marta Macošková
Som tvoja dcéra
Povedala v to ráno medzi dverami. Zamrmlal. Miesto odpovede pokračoval v bezduchom čítaní. Vtom sa stala menej, než vzduchom, artefaktom, ktorý nezanechá jedinú spomienku, akoby vôbec neexistovala. Otec... To je všetko? Rozochvený hlas jej ešte väčšmi zoslabol a krokom vzad sa vytratila z otcovho života. Dodnes uteká, mlčí, hnevá sa. Nepamätá si hĺbku jeho hlasu, dôraz na konci vety, ani ako vyzerá.
Marta Macošková
Vysoko, ďaleko
Zlá správa sa dovalila ako choroba, ktorá ma chcela pripraviť o príhody roka a iných - odkaz deväťročnej na dverách: kľúče sú pod rohožkou. Ako som, ráno, cupitala na vlak v papučiach. Keď linecké dobroty čakali na sviatočné prestieranie, cez dušu izieb nemoc prehodila svoje zatuchnuté gobelíny; odnášala kus zo mňa.
