Marta Macošková
Švajčiar na Slovensku
„Ukážeš mi Luník IX?“ Po Jonasovej otázke v aute nastane hrobové ticho. Na sídlisko nepôjdeme, ale uvidíš ho z diaľky; vravím znepokojene.
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
Aké len vedia byť ľahké a silné, rána, ktoré nie sú zaťažené na sľuby a želania. Lístie lesa Zoznam autorových rubrík: čo priniesla jar, Nezaradená, besné zákony, kým sa pehy vyšantia, artefakt, viete, vlak do neznáma, lastovičky v hmle
vlak do neznáma
Marta Macošková
Z obrázkov leta
Ani po ochladení začiatkom septembra neodzneli spomienky na mnohotvárne obzory, vône letných dní a nocí, nezabudnuteľné stretnutia počas výletov, či páľavu, ktorá nemala konca.
Marta Macošková
Živosť Luzernu svedčí
Možno vás prekvapí, keď si pri prvom pohľade na Luzern predstavíte, že ste pouličný umelec pred maliarskym stojanom, ktorý zachytáva mesto vo svojej reálnej podobe. Farebný náčrt obrazu pred vašimi očami vás zvoľna pritiahne, intuitívne podídete bližšie, čím vkročíte do nádychu jeho histórie, akoby ste boli súčasťou mesta.
Marta Macošková
Za zimnou krajinou
Na vlakovom nástupišti v Košiciach je ešte tma. U sprievodkyni sa uisťujem, či nastupujem do správneho z dvoch po sebe stojacich vlakov. Vďaka šteklivej nedočkavosti, ktorú od začiatku januára nazývam volaním po dobrodružstve, sledujem celú trasu oveľa pozornejšie.
Marta Macošková
Keď v duši zaznie búrlivé volanie
Prvé októbrové lístie zbierala iba gaštanovými očami. Sedela na múriku pred obytným domom. Zaujatý pohľad na vodopád chrliaci zo skaly dodával tvári svieži odtieň.
Marta Macošková
Tu za milým úsmevom nečakám podraz
Ešte si spomínam na prvé dni môjho príchodu. Ohúrila ma prítomná krása, chlad a vzdor drsných skál, premenlivé počasie a jazerá, pohľad na domy horalov, na oko, v nedostupných výškach, ako ľudia pristupujú k prírode, k okoliu, v ktorom žijú.
Marta Macošková
Problém ťa buď úplne zlomí, alebo ti dodá skutočnú silu ísť ďalej
Mal to byť výlet, na aký sa nezabúda. Niekedy má však s nami osud nepredvídateľné plány. A to, čo sa javí ako parádna akcia, môže skončiť totálnym fiaskom.
Marta Macošková
O šťastí, ktoré si ma našlo :)
Stačilo málo a mohlo to dopadnúť úplne inak. Moja prvá, verím, aj posledná dopravná nehoda, nielen na rakúskej dialnici. Neskončila tragédiou, v tom našom prípade ju prežili všetci zúčastnení. Až na veľkú modrinu, zopár škrabancov a duševný otras si to odniesli iba pokrčené plechy. Niežeby som si predtým život nevážila, ale po havárii sa vo mne čosi zmenilo. A veru k nepoznaniu.
Marta Macošková
Keď som v sebe prestala živiť strach...
Možno sa mi o dni, kedy by som bola smelá a odhodlaná, o dni, kedy by som stála na zemi s neobyčajnou pevnosťou v nohách, snívalo príliš často, až sa taký deň opakovane odkladal iba na jedno ďalšie zajtra. A tých zajtrajškov veru bolo.
Marta Macošková
A šedá myška odvahu poťapala
Prišla sem neisto, s dušou o veľkosti lienky. Odpustite, ale na dôvody, ktoré ju k tomu viedli, bude skúpa. Aby si nevymýšľala a nezahmlievala, ostanú pod čik čik komnatou. Snáď nájdete chýbajúci diel skladačky. Ste vítaní.
Marta Macošková
Ráno pomýlenej sms
Vstal si zavčas rána, akoby si tušil, že sa dnes rysuje zákazka života. Zrazu tu bol pevný bod. Istota. Pršalo, snežilo, v meste práve nastal kalamitný stav. Poslal si prázdnu sms na číslo 1122 - lístok zakúpený. Kým Ti mokol kabát, vlasy a značkové topánky, autobus sa k svojmu termínu stále nehlásal. A potom si konečne, ako mokrý ňufko, nastúpil.
Marta Macošková
Hodiny
Sochy z ľadu sa už takmer roztopili. V studenom vetre som čítala názov diela. Chcela som počuť zvony ako na pravé poludnie, nezľaknúť sa tej sily úderov. Odrazu tu bola silná túžba po výstave, galérii, po divadle a múzeu, chcela som absolvovať všetko naraz. Prísť neskoro. Prísť neohlásene, iba tak. Prísť si pre poriadok, ktorý urobia druhí, a vďaka neporiadku, z ktorého tu vždy čosi ostane, nehovoriť o obyčajnom okamihu šťastia, iba ho žiť. A potom (nám) býva aj trochu ľúto. Za tým všetkým. Hovorím; ži, blázni, kresli, spievaj, ľúb. Životu sa nesmieš vyhýbať, ani keby čo bolo.
Marta Macošková
V stopách rozpísaných listov
Keď sa večer vraciam domov; v oknách blikajú farebné svetielka a horia sviečky, keď vtedy z dvorov vidieť obrysy živých stromčekov, akoby o sebe rozprávali, že boli pripravené na svoj slávnostný okamih, kedy sa zo škatúľ vybrali krehké gule a snehuliaci; som trochu ospalá, ale ticho, čo si ma kamsi unáša, má v sebe veľa tepla a pokoja.
Marta Macošková
Lazy a tiché objatie Podpoľany
Zapraskali polienka, zašuchorilo októbrové lístie, keď som schádzala z polesnej cestičky a preskakovala vyváľané stromy. Najvyšší čas zísť z pustej hory do doliny, dediny, ľudí z prvej chalúpky, poprosiť o glg čaju horúceho lipového kvetu. Dobrí ľudia hneď nástoja, že ma prichýlia, ťahajúc ma cez prah, veď chladom vystlaná noc, noc, na ktorú padá hustá hmla, býva nebezpečná: Kde bys dievča takto navečer blúdilo! Spýtajú sa, pred kým utekám a okolo očí sa im vytvoria vrásky starosti; akoby sa za mňa cítili zodpovední.
Marta Macošková
Čo iné (ti) ostáva
Ešte naposledy som prešla po dome, ktorý som musela opustiť. Postávala som pred prázdnymi skriňami a prázdnym priestorom. Tu, kde predtým viselo niekoľko obrazov a fotiek. Privrela som oči a na poličkách boli opäť obľúbené knihy, zošity, v zošitoch príbehy a všetko. Nezmizli ani vône mesiacov, na ktoré mi raz jedno nové ráno zakázalo myslieť. Asi iba preto, aby som sa k nim ešte dokázala vrátiť. Iná, svoja.
reklama
Marta Macošková
Ten kus teba by potom chýbal
Si zdržanlivý, obyčajne len v úlohe poslucháča, čo pôsobí dojmom, že si plachý a neistý. Napriek tomu sa pri rozhovore pozeráš ľuďom priamo do očí. Rovnako pevne a odhodlane podávaš ruku. Všetci hneď vedia, kto si.
Marta Macošková
Občas
Sľuby kotvia v prístave našich nahnutých zajtrajškov a ukazujú na nás prstom. Mala by som si konečne uvedomiť, že čakať, kým čas sprace tie haraburdy v hlave, je nezmysel. Je to rovnaký nezmysel, ako čakať na lepšie zajtrajšky a veriť klamárom.
Marta Macošková
Volanie búrlivých výšin
Dole, vo dvore, robili chlapi a hralo Toto - Afrika, keď som vešala prádlo a spievala si Gonna take some time to do the things we never had. Robota im šla od ruky, robili bez prestávky, pridržiavali sa termínu, dom pôvodných majiteľov je v dobrých rukách, hovorím si, slovenskí chlapi majú zlaté ruky a vedia. Ostré slnko prikyvovalo, príhodný čas mĺkvej pozorovateľky, aby vyčesala nánosy života, keď za obzormi zvuky, lieta peľ, vôňa orgovánu vo váze zo zarastenej záhrady sa mieša s vôňou horkej kávy ako stud a dobrý pocit. V tieni provinčných domov, kde fúka jemný južný vánok, sa na chvíľu zastaví čas. Rozpustím vlhké vlasy, aby uschli voľne pod kráľovským orechom, tam, kde nejde uhasiť ukrutný smäd neznámeho volania, nadíde čas zastaviť sa, vnímať silu každého nádychu a výdychu. To volanie ale utíšiť neviem.
Marta Macošková
Je koniec
Nikdy nebola na kvetnaté vyznania. Že je vesmírnym mužom jej života však vedela od prvej chvíle. Vyzliekla si jeho košeľu a naposledy do nej zaborila nos. Nezabudne na vôňu svojho muža. A ten šofér sa teraz pýta, kam to bude. Ďaleko; a zabuchla dvere.
Marta Macošková
Vŕtačka, hluk suseda tvojho
V bytovke visel oznam. Voda potečie, nekoná sa jarná brigáda okolia, ani schôdza bytových dôverníkov, nič také. Odľahlo mnohým, ej veru odľahlo. Oznam hovoril o tom, že v jednom z bytov bude prebiehať rekonštrukcia. A to v najbližších dňoch. Nechýbalo poďakovanie. Za susedskú kolegialitu, trpezlivosť a tak. Milé, však?
