Život plynie rýchlo. Občas potajme zatúžim zastaviť čas, aspoň spomaliť jeho tempo. K tejto myšlienke sa potom prikmotrí túžba návratov.
Vrátiť sa na miesta, s ktorými som, zdá sa, spútaná na niekoľko životov dopredu.
Máte to nejako podobne? O to lepšie, tie naše duše rozrôznené sa na chvíľku priblížia. No nie je to úžasné, že nám je niečo také umožnené aj bez osobného dotyku?
Vtedy si už človek nemôže pomôcť
Návraty také bývajú.
Aj vás niekedy pochytí túžba vrátiť sa na miesta, kde ste dlho neboli?
A potom to už ide, veď viete...
Návrat k spomienkam, mysliac na rozhovory, ktoré sme nestihli dokončiť - aj (alebo najmä) pre naše spurné povahy či pre pýchu...
Ešte stále nevieme čeliť pravde. Takej tej, ktorá sa nám nepáči, ktorá nemá príchuť dievčenských románov. Neznie vždy sladko a kvetnato.
Povedzme si pravdu. A kedy znela?
Pravda - názorovo odklonená, nesúrodá s tým našim videním skutočnosti, problematiky kadejakých vecí, chodom reálneho sveta.
Keby sme to, čo s pravdou prichádza, dokázali ustáť, nevzbĺkli, a bez hnevu ju prijali - keby sme si bez emócií dokázali priznať, že je to tak. A nemali z nej strach...
Ale čas a skúsenosť sú dobrým, ak nie tým najlepším učiteľom.
To už je potom ako lavína
Schytí nás zaktivizovaná sila návratov.
Mysliac na nezhody, ostré slová, ktoré vtedy padli a tiahli sa vzduchom ako smradľavý dym, sa vraciame k nevyjasneným vzťahom, ku kapitolám nášho života, ktoré by bolo potrebné konečne uzavrieť.
Vraciame sa k odcudzeným priateľstvám
Chcem Ti už nejaké tie mesiace (vari už uplynuli roky?) povedať:
...stretnime sa, chýba mi, čo "bolo" medzi nami. Chýbajú mi naše rozhovory, ktoré siahali do hĺbky, spoločné prechádzky či neplánované akcie, ako sme hľadeli na svet, čo všetko sme videli a nevedeli, pamätáš?
Potrebovala som iba čas a samotu. Prijať, odpustiť, nájsť odpovede. Sama.
Prepáč...
Vtedy to ťahá naspäť
Vrátiť sa na miesta, s ktorými sme spútaní na niekoľko životov dopredu, v tom menej bolestivom prípade, k dňom, niekedy aj k jedinému jednému dňu, ktorý sme povýšili na ten najkrajší a najšťastnejší deň v živote.
A hoci prichádzajú nové dni, roky, iné radosti, šťastné okamihy, fakt veľmi šťastné okamihy, život s láskou, ľúbosťou, vzájomnosťou, stále nás to, niektorých, ťahá späť, k tomu jedinému jednému dňu.
Šťastný deň, najšťastnejší
Keď ste také okamihy prežívali, ani vám nenapadlo, že raz budú nosnou spomienkou, od ktorej sa bude odvíjať všetko ostatné. Nuž, a niekedy začneme život deliť na to predtým a potom.
Ktovie prečo, možno práve z dôvodov, že sme ho nežili - takí hrr hrr, horliví a šialení - ako najšťastnejší. Nevnímali sme to tak.
Bol to - mohol to byť celkom obyčajný až tuctový deň, ktorý vtedy nestál ani za zmienku.
Ale boli sme takí silní, odolní, vzdorovití, drzí, mali sme neskutočne veľké bohatstvo vnútornej sily, keď sme žili pre niečo vyššie, kládli sme (sebe ale i svetu) množstvo aj nepríjemných otázok, takí váhaví ale spontánni, svojhlaví, príliš hrdí a nekompromisní, veď to poznáte.
Žijeme tak krátko, kratúčko...
V túžbe vrátiť čas robievame chyby
No povedzte, čo už môže byť šťastné na tom, keď čosi v nás, áno, vravíme jej duša, sa nadchne, až obžije, pri každom takom návrate do minulosti, k jednému jedinému dňu.
Žijeme zo spomienky na deň, ktorý vystriedali iné dni, život je v neustálom kolobehu, čas plynie, ale my nie, sme takí nepoučiteľní.
Učíme sa za pochodu, na tých vlastných chybách, omyly sú vtedy lepšie zapamätateľné.
Nič nie je stratené. Treba (si) veriť, odhodlanie má zázračnú moc, vyťukať to číslo, alebo zazvoniť pri dverách. Stretnúť sa, porozprávať. Objať sa ako za starých čias. Odpustiť človek človeku. Začať odznova...
Nikdy nie je neskoro.
Aj keď myseľ vraví niečo iné...
