Možno odvážne tvrdenie, ale kto pozná lazy, pochopí. Spleť medziľudských vzťahov do vás nevráža hlukom ulice plnej ľudí. Ľudí, ktorých životné tempo nemá čas na úsmev. Detvou sa dotyky života náhlia, ale nepôsobia rušivo. A tieto dni majú niečo do seba, ako spomienka na tento kraj. Sprvu sa mi zdalo, že si ma obzerajú, presne tak, ako to človek nemá rád, akoby si kládli otázku, čo tu robí mestské dievča, akoby malo niekde na čele napísané, že prichádza z veľkomesta.
Mlčanie - chudoba tých, ktorí si nemajú čo povedať, a bohatstvo tých, ktorí si rozumejú aj bez slov. V rozhovore myšlienky klíčia, ale v mlčaní dozrievajú. Napäté ticho je síce nepríjemné, ale slová môžu narobiť viac škody. Tým viac si vážia mlčanie plné blahodárneho ticha, keď po pracovnom a hlučnom dni premlčia dlhú chvíľu večera. Slová a mlčanie splývajú v rytmickej rovnováhe, aby neboli len slová, slová, slová. Myslím, že tu to platí dvojnásobne.
Detvania, zviazaní nepísaným putom, dychtiví podeliť sa o každý všedný i sviatočný deň, o dobré i zlé, čo život prináša. Spoločne vkladajú svoj diel do nesmrteľnosti človeka v malom ľudskom batôžku tejto horúcej a oduševnelej zeme v okolí Detvy. Tá bude naďalej vkladať sny rozprávaním ľudových rozprávok ako dávne posolstvo tejto krajiny.
Klenotmi ľudového umena sú drevené vyrezávané kríže, háčkované čipky, výšivky miestnych žien. Neunikli mi teda, ani podpolianske folklórne slávnosti, dlhoročná tradícia, ktorá do Detvy láka mnoho slovenských turistov a cudzincov. Ťažko opisovať pôžitok z folklóru. Ten si treba vychutnať osobne. Na detvianskych trhoch, počas spomínaných slávností narazíte na pôvodné ľudové remeslá, doboví holopupkári hrajúci na fujarách okúzlia na prvý pohľad. Padne vám zrak z krásnych drevených sôch, vyrezávaných obrazov, hračiek z dreva a jedinečných detvianskych výšiviek. Pochutíte si na korbáčoch a medovine. Z každej strany veselica, neutíchajúca radosť, spev, tanec, nádherné kroje. Netrápte sa, aj problém s ubytovaním sa vyrieši, stačí sa popýtať, láskyplnosť a dobročinnosť miestnych ľudí vás určite nesklame. Niektorí vám ponúknu ubytovanie priamo v dome, v dome po prarodičoch, v dome, kde sa zastavil čas, pretože v ňom vzhliadnete starý nábytok z masívneho dreva, ktorý hovorí rečou minulosti, storočné krosná, kúzelnú komodu, nádherné výšivky, dečky, piecku; toľká obyčajnosť, až vyráža dych. Uvíta vás rozhovor v tradícii. Pokojne si porovnajte tunajší život s tým svojim. Asi by ste nemenili blahobyt so skromnosťou, ani život babičky, ktorá vám vyrozpráva ťaživé i radostné spomienky mladosti v časoch vojny a v povojnovom období. Príbeh búrlivej lásky, ktorá hoci trvala jediné leto, ostala na celý život. Mne to pripadalo ako v nejakom filme alebo knihe, kde vám úplne neznámy človek vyrozpráva celý svoj život, vy ho počúvate, hlcete každé slovo - doslova sa dotýkate spomienok, rozhovorom ich oživujete.
Detva je výnimočná.
Pýcha, ktorá je na mieste, osloví srdce osobitým čarom.
Vo víchriciach žitia, v tvrdých časov boji,
ten ľud náš pozrime, vrstovníci moji!
Veky nám uchytia tie svitania žiare,
zmiznú – ako v dyme obeť na oltáre.
.
Ako obeť stlejú – bodaj by len stleli!
aby sme svet nový, vek slávy videli:
lež dúhu nádeju ktože z nás neľúbi?
a let sokolový a zelené duby?
.
a drumble dievčej žiaľ a spevavé pole,
a jaro družinu a nebové hole,
a voľnú svetlú diaľ a mohutné sily,
a tichú dedinu by sme neľúbili?
.
Oj, veď každá krása len chvíľočku žije,
a sladká hodina len jeden raz bije;
krásy krás boja sa, čas času sa bojí:
v slovenské doliny so mnou, bratia moji!
(Andrej Sládkovič - Detvan / úryvok)
Hoci Detva neskrýva krypty s pokladom, možno sa teraz strácam v sentimentálnej odbočke, no myslím si, že pokladom je veľavravná príroda a stopy rozprávok v životných osudoch. Ľudia sú tu veľmi pohostinní, zhovorčiví a rozprávajú ľubozvučnou, mäkkou slovenčinou. (Nádhera) V úvode som písala, že Detvania nie sú chudobní, lebo netúžia po bohatstve. Iste, niektorých zlákala vidina peňazí, dostatočného zárobku, preto sa prevažne omladina, vydáva do cudzích zemí, za dobrodružstvom iného života, ale ani vo veľkom svete nezanevrú na kopce, Poľanu, nesmrteľné tradície.
Venované starkej, ktorej príbytok vo mne zanechal nezabudnuteľné pohladenie, ku ktorému sa rada, s odstupom času, vraciam.
Na záver by som vám chcela popriať, nielen návraty v spomienkach, na miesta, ktoré ste si osvojili vy sami, miesta, kde ste vrelo vítaní, miesta, kde sa cítite ako doma, ale aj objavy iných krásnych kútov Slovenska.
Fotografia v perexe: tu, v článku: ja
