Stali sa milým symbolom detstva
Verili sme neochvejnej sile dobra a múdrosti. Už sme naozaj veľkí a naozaj dospelí, ale k rozprávkam sa stále radi vraciame.
Snáď by sme dnes mohli zájsť k miestam, ktoré podnietili Rozprávkarovu tvorbu, vyliezť na strom starej slivky, dotknúť sa romantizmu štúrovskej generácie, zablúdiť do Drienčan, kde zapisoval epizódy svojho života, aby nám priblížil starosti a nádej slovenského ľudu v ranom období našich dejín.
Keď sa podarí zachytiť odkaz Rozprávkara
V rozprávkach nechýba boj dobra a zla, odveké múdrosti prastarých materí a otcov, ponaučenie - ako o dopade ľudskej chamtivosti, tak o čistote človeka, napriek tomu, že má ufúľanú tvár a ruky od popola, alebo nenápadne objavíme zdravý um u pojašeného šaša kráľovského dvora. Ako to bolo v rozprávke Soľ nad zlato (1982) v réžii Martina Hollého, ktorou sa podarilo zachytiť krásny príbeh výborným hereckým obsadením (Karol Machata, Jozef Kroner, Ladislav Chudík a ďalší), zároveň: podmanivou hudbou Karla Svobody detailne opísať zážitok pri vzhliadnutí darov podzemia a myšlienku tajuplnosti a mlčanlivej znamenitosti jaskýň, čím sa skladateľovi podarilo zachytiť výraz našej prírody.
Aké tajomstvo ukrýva Mahuliena zlatá panna a Nebojsa? Čo sa dozvieme o kocúrkove, kde na seba narazia Múdry Maťko a blázni? Kto sú Traja zhavranení bratia? A čo chce Martinko Klingáčik od Zlatej priadky? Prečo chrabrý pochábeľ Popolvár najväčší na svete za lajdácke leňošenie na peci dostane ruku princeznej? Koho poschovávali slovenské lesy a skaliská? A napokon, kto by nepoznal dievča menom Popoluška a Marušku z príbehu O dvanástich mesiačikoch. Kto našiel všetky tie rozprávky? O ich vzniku sme si už niečo povedali, preto vieme, že vznikali po stáročia, sú to príbehy pastierov, roľníkov, kráľov, príbehy opradené mnohými legendami, ale niektoré z nich chodili k ľuďom, aby sa stali mementom pre ostatných. Veď nie sú skúpe na čary, kliatby, tajomstvá a zázraky.
Občas, keď vstupujem do lesa a opatrne vážim každý krok po kúsku nedotknutej časti prírody, umocňuje sa ma pocit, že sa v jednej z tých rozprávok ocitám. A keď si prezerám jemné ilustrácie Martina Benku, s ktorými je radosť snívať, keď vidím zaujímavú techniku Ľudovíta Fullu, prvky, akými vyjadril výraz rozprávky, okamžite sa prenesiem v čase - nie som dievča z mesta, čo cestuje za prácou preplneným autobusom, ale bosá husiarka s hustým vrkočom po pás, ktorá popása gazdove husy a doprevádza ich spevom z vŕbovej píšťaly. Alebo veverička, čo hádže terchovským zbojníkom na znamenie lieskovce.
Pavol Dobšinský (1828 - 1885)
Ktovie, možno sa 16. marca 1828 v Slavošovciach skláňali nad drevenou kolískou rozprávkara bájne sudičky, ako v rozprávke o Plavčíkovi a Vratkovi, čo slzy sveta osúša, keď sa narodil. Romantickú predstavu vyváži skutočnosť, že sa narodil do chudobnej rodiny učiteľa Pavla Dobšinského z Turčoka a Zuzane Paverovej zo Slavošoviec. Otec bol síce učiteľom, ale ako evanjelický farár pôsobil v Sirku zhruba 59 rokov. Sirk bývalo sídlom baníkov, hutníkov a drevorubačov, kde prežil Pavol Emanuel Dobšinský celé detstvo.
V korune starej slivky
Ako malý chlapec sa chcel pochvastať kamarátom, preto vyliezol na jednu zo starých sliviek, čo sa knísali na vŕšku Žliabok. V jej korune bujaro mával rukami ako dravý orol, až kým nezletel na zem k nahnitým a skvaseným plodom. Otec, po privolaní kamarátmi, Pavka chytro odniesol v náručí k uhliarovi, keďže široko ďaleko nebol lekár. Uhliar bol známy ako ľudový liečiteľ: baníkom a drevorubačom naprával zlomené končatiny. Malému Pavkovi sa však noha zle zrástla, kvôli čomu sa mu dostávalo posmeškov od rovesníkov v ľudovej škole. Korunu starej slivky spomína v pamätiach svojho životopisu, ktorý spisuje v Drienčanoch, kde sa venuje súhrnu celoživotnej zbierky ľudovej slovesnoti. V spomienkach nezabúda na gemerský kraj, kam sa opätovne vracal i počas štúdií. Rozpráva o baníkoch, o ťažkej robote v lomoch, spomína ženy baníkov, ktoré nadránom nosia k lomom raňajky, na vŕzganie rudných vozov, na hlasy zvonkov oviec vracajúcich sa z paše. Nechýbajú opisy z ciest, jeho puto k Sirku, priblíženie tradícií bačov a pastierov, obraz dediny a salaša, kde sa pracovalo od rána do mrku, ale spomína aj dramatický život a búrlivé pocity študentov kolégií v čase národnostného útlaku Slovákov.
Fara pôsobnosti Pavla Dobšinského v Drienčanoch
Čo podnietilo zberateľké smerovanie Pavla Dobšinského?
Základ jeho tvorby tvorí štúdium a vzdelávanie v oblasti slovanských dejín, literatúry, estetiky a záujem o cudzie jazyky. A nemalú zásluhu na jeho myšlienke neprestať so zbieraním ľudovej slovesnoti malo levočské lýceum, ktoré sa stalo strediskom štúrovskej generácie. Na základe protestu po zákaze prednášok Ľudovíta Štúra v marci 1844 prešlo z Prešporku do Levoče niekoľko študentov. Na levočskom lýceu sa príslušníci štúrovskej generácie snažia budiť národné povedomie, usilujúc sa o samobytnosť slovenského národa v Uhorsku. Spisovným jazykom rozprúdiť literárny život, kultúrne povzniesť široké vrstvy slovenského ľudu, a tak postaviť živú hrádzu narastajúcej maďarizácii. Začal sa zaoberať gemerskou folkloristikou, zbieral staré ľudové piesne, povery, riekanky. Venuje sa prekladom svetových autorov. Prekladá Shakespeara, Byrona, Roussesaua a iných. Skladá básne, neustále sa v spomienkach vracia k miestam, kde vyrastal a prežil mládenecké roky. Tvorbu Pavla Dobšinského poznačilo aj priateľstvo so štúrovcami. Ján Botto, Ľudovít Kubáni, Ján Čajak, ktorých nazýval pobratimcami, boli jeho najlepšími priateľmi.Vo svojom životopise si spomína na rozprávanie starých bačov, čo onakvé veci videli i počuli, na cesty a milovaných rodičov, na príbehy, ktoré sa viažu s jeho rodným krajom. Hovorí tiež o revolúcii v rokoch 1848 - 1849, ktorá začala dusiť vlastné deti; v jednom z listov píše: Oslavovali sme človeka, ktorý mal takisto ako my slovenský pôvod, a jeho myšlienky o slobode nás napĺňali nádejou! Ale ukázalo sa, že sloboda, rovnosť a bratstvo zrazu majú byť výsadou len pre vyvolených...
Keď narastá národnostný útlak v Rakúsko - Uhorsku, zhoršuje sa aj postavenie slovenských vzdelancov. Vzdelanci sa nezbrojili cepami a sekerami ako slovenskí dobrovoľníci v revolučných rokoch, ale perom a kalamárom, publikovaním, zhromažďovaním, pestovaním národného povedomia, vášnivým prejavom odvahy a zanietenia, preto sa Pavol Dobšinský snažil zachovať pamiatku a odovzdať ju ďalším generáciám, aby sme pochopili hektické časy života slovenského ľudu v ranom období našich dejín a čítaním rozprávok nezabudli na ich príbeh.
Použité zdroje materiálov:
Zlatý fond; vydanie Tatran 1972
Rozprávkar a Rozprávnica; 2006
Čítajte viac: http://macoskova.blog.sme.sk/clanok.asp?cl=312388&bk=2036#ixzz2CPOjzrdd
Použitý materiál: Zlatý fond, vydanie Tatran 1972
Rozprávkar a Rozprávnica; 2006
Použité zdroje materiálov:
Zlatý fond; vydanie Tatran 1972
Rozprávkar a Rozprávnica; 2006
Čítajte viac: http://macoskova.blog.sme.sk/clanok.asp?cl=312388&bk=2036#ixzz2CPOjzrdd
pramene obrázkov: v perexe a I. II. III. IV., fara Drienčany, portrét
