Uprostred postele boli dve krabice a v krabiciach listy. Po sebe treba upratať. Neostávalo nič iné, než to celé zahrabať v lese ako nejaký zločinec. Vyliezla som na strom a čakala, či niekto príde. Nikto neprišiel. Oťapkala som ruky a naozaj odišla. Pár váhavých krokov a potom beh cez les ako v boji o holý život, ako v nejakom horore.
A potom sa na seba začali niektoré dni veľmi podobať. Ako ľudia, čo veľmi kradnú, a budú vás utvrdzovať v tom, že to tak nie je. A nikdy nebolo.
Stále viac
V autobuse si prisadla žena s krikľavými ústami a začala mi vravieť, akí sú všetci muži sprostí. Nemyslím, vravím. Nakoniec som z toho ostala sprostá ja, lebo, čo už o nich môže vedieť niekto, kto sa im vyhýba. Pridala som zvuk a pozerala von oknom. Prestala som vnímať jej údery plné žlče a usmiala sa na muža, čo si ma obzeral.
Vybavil sa mi muž, ktorý sadil stromy a iný muž v tom čase plátal výmole na cestách. Pod balkónmi zas jeden rozprávkový deduško zbieral špaky zo záhradky.
Ikebany na trhu mali farbu jesene a príjemnej nostalgie za letom. Majiteľ stánku mi núkal jednu za druhou, ale bolo by trapasom priznať, že som len jedna z tých, čo obzerá krásu vyrobenú ľudskými rukami, ale dnes nič nekúpi. Nechcela som ukázať prázdne vrecká, tak som len zahanbene poďakovala. Milo sa usmial a z vedra vybral jednu slnečnicu a natiskol mi ju do ruky. Vezmite; povedal a neprestal sa usmievať.
V tej chvíli som videla tých, čo ešte neprestali robiť malé veci s veľkou silou. Že viny otcov nepadajú vždy na ich deti, len sa v nich občas topia celé generácie, kým raz nedostanú pravdivé odpovede, ktorých sa vlastne všetci desia.
Vybavilo sa mi, ako som raz stála v takom veľkom obchode pred zeleninou, čo je na plagátoch vždy čerstvá, hoci je tak trochu vždy čudne obitá. Tam ma také dve babky nabrali z oboch strán a začali sa v tej halde leča prehrabovať. Do toho ten chlapík s paletou povedal S dovolením tak príjemne a pokojne, že som mu chcela poďakovať, no nezmohla som sa na jediné slovo. Bolo vidieť, že má svoju prácu rád, hoci sa nezdala ničím výnimočná. To ma vtedy dostalo.
Snívalo sa mi o malom bielom dome, o dome, kde okrem veľkých okeníc a starých parkiet nič nie je. Zrazu sa otvorili okná, nastal veľký prievan a všetky izby prevetral.
Vonku stálo dievča a pred mužom na druhej strane rieky si zakrývalo oči. Ako pred ženíchom, ktorý smie vidieť nevestu po prvý raz až po svadbe. Dovtedy dievča nosí zahalenú tvár.
Hovorí sa, že závoj ochráni nevestu pred uhrianutím práve v jej našťastnejší deň, kedy jej zlé oči môžu najviac ublížiť.
Asi vždy je možnosť vybrať si: vybrať si, čo chceme žiť. Čo chceme, to žijeme, aj keď trvá, kým to zistíme. A v tom je asi ten život zakopaný.
Zrazu som stála v prázdnej izbe a pochopila, že je to dobré, že sa toho netreba báť. Zhlboka som sa nadýchla a urobila prvý krok a potom ďalšie.
Pomaly, ale inak ako doteraz...
