A nasmiali sme sa pri nej ako dlho nie. To, že sme sa doťahovali nad pravidlami, ako je to vlastne s tou šestkou a prvým ťahom, je vedľajšie. Počas hry sme; čo je neprípustné; menili pravidlá. No viete si predstaviť. Na tom by teda nebolo nič zvláštne, keby som si neuvedomila jednu vec. Od stola nikto nevstal nafučaný, ani so zaťatými zubami; čo by sa napokon aj dalo pochopiť, veď pri pohľade na vypinkaných panáčikov, to nemožno nikomu zazlievať, navyše, ak vidí vrcholový úškľab víťaza, sediaceho oproti. Pri tejto hre sa netrasie rukou, ale nás spojila ako vláčik vagóny.
Že nám spoločenské hry chýbajú, nikto z nás ani slovkom nespomenul, ale akoby som všetkých, pri tej myšlienke o prísľube odvety, načapala. Najmladší hráč spratal hracie pole, kocky a farebných panáčikov naspäť do krabice. Netrvalo dlho, aby sa všetci rozpŕchli do svojich izieb.
Ja som ešte zbehla do kuchyne, že postavím vodu na lipový čaj, ktorý si po večeroch zvykneme spolu vychutnávať, porozprávať si, čo sme počas dňa zažili, zhruba nadhodíme program dňa nasledujúceho. Zoradila som jeden hrnček vedľa druhého. Kým sa čaj lúhoval, čosi ma ťahalo von, na chvíľu sa poprechádzať, dotýkať sa života, nech mi mráz poriadne vyštípe líca. Trochu sa mi čudovali, veď za oknami bujačilo mrzuté studené vetrisko. :)
Na prechádzku sme boli viacerí
Pod bránou sa sílno cukrovali čerství zaľúbenci, nechceli vynechať ani jednu pusu, lebo zvonili posledné minúty do večierky. Bolo to také milé.
Suseda venčila Brutusa. Nad láskou chrobáčikov iba pohoršene krútila hlavou zo strany na stranu, lebo ako inak, budili verejné pohoršenie. Chcela som vziať Brutusa; ktorý sa tak síce vôbec nevolá, ale to už je celkom iný príbeh; prebehnúť sa, hádzať mu konárik. Aby mu neodmrzol ňufák, rozmyslela som si to. Štekal, chcel ísť so mnou, ale nemohol. Je dobre cvičený a od svojej panej sa pohol, iba koľko potreboval, kamarát.
Opodiaľ si vykračoval starší manželský pár, akoby sa ho ten závej nijako netýkal. Pozorovať ich, mi pripadalo dôstojné, mali rovnaké čiapky a šály. Držali sa pod pazuchy, aby vietor ustáli. Bolo to celé také živé. Atmosféra.
Mača hľadalo otvor do pivnice, kým ho nenašlo. Mamička sa ponáhľala ku vchodu, zaťažená dvomi taškami, ale nevracala sa do studeného bytu, nedočkavé deti ju aj s babkou čakali nacapené pri okne.
V oknách sa svietilo, z tepla mi kývali rodiny, ktoré tento večer, túto prechádzku tvorili, a nemuseli mávať rukami, aby som ich videla. Urobila som dve kolečká, akoby som sa venčila aj ja. Pri tej predstave mi bolo smiešno. A aj som sa nahlas zasmiala, ako blázonko, načo mi nejaký muž z tieňa povedal, že mám krásny smiech, a nepotreboval sa ukázať. Na cestu mi horel oheň jeho cigarety ako fakľa po chodbách hradu. Utekaj domov, veď zamrzneš; povedal, a kamsi odišiel.
Vyštípaná a šťastná som vybehla hore schodmi, prázdne hrnčeky, čo si ma počkali, mi o tej hre povedali viac než dosť. Z nočného stolíka sa na mňa usmieval obľúbený hrnček s horúcim nápojom. Bolo to milé a cítila som ich...
Zmysly. A čosi vo mne ma ich núti používať každý deň.
obrázky: tu
