Také obchodíky majú akýsi svojský šmrnc ako napríklad školské knižnice. Čudná alegória, ale nemôžem si pomôcť - odmalička vo mne vzbudzovali dojem, že v nich nájdem všetko.
A tak sa stalo. Poslednú žltú hrušku som priložila k nosu a opatrne ju vložila do košíka. Šťavnatá maslovka, s typicky výraznou arómou. Do úst na jeden šup. Ham.
Táto hruška však čakala na môjho drobčeka, ktorý celú situáciu pozorne sledoval z kočíka. Naťahoval svoju rúčku smerom k hruške, akoby videl novú hračku. Maškrtník dobre vedel, že hrušku spracujeme na výživu.
Opýtala som sa pani predavačky, či by sa ešte zo dve hrušky nenašli. Chápavo sa na mňa usmiala. Milá bola, ochotná, povedala, že hrušky ako priviezli, tak ich aj vypredali, ale pre istotu sa pozrie do skladu.
Ako som tam tak stála, zbadala som niečo úžasné! Môj zrak sa takmer utopil v zóne školských potrieb. Pre istotu som si prešúchala oči, či nesnívam - medzi notovým zošitom a tušom boli pastelky! Ale nie hocijaké! Hneď vám to objasním.
Asi som sa teleportovala do materskej škôlky.
Sedím za stolom určeným na kreslenie. Pred sebou mám čistý tabelačný papier s perforovanými okrajmi. Stačilo potiahnuť a okraje by sa jednoducho odtrhli. V tých okrajoch boli dierky, ktoré slúžili na ukotvenie papiera do ihličkovej tlačiarne. Mne sa ale práve tie dierky v okrajoch páčili, preto som tabelačný papier nechávala v pôvodnej verzii.
Trochu som odbočila, ale tabelačný papier umocňuje celú tú spomienku na tvorivé dielne v materskej škôlke. Tak preto.
V strede stolíka býval drevený box. Vtedy sa mi zdal, že úplne obrovský. A v ňom bývalo, odhadom, detským očami, aj milión farbičiek a voskových pasteliek. Vedľa boxu boli práve ony, pastelky v plechovom obale! Pastelky nemali drevený obal, ale lakovaný, á práve to pastelkové jadro - práve tým boli také výnimočné. Tá mäkkosť a sýtosť, farebnosť. Akoby kreslili samé od seba.
V obyčajnom obchode takéto farbičky, že celé detstvo v nich.
Hrušky už nemali, ale nevadí. Našla som totiž vzácnu rozspomienku.
Teším sa z nich, no úplne ako malá.
