Veľkú aktivitu, to tempo príprav a potom postupné spomalenie, ktoré nastáva s pečením prvého plechu vianočných cukroviniek.
Nastáva vnútorné naladenie, kedy si vychutnávam celú tú prípravu s potešením. Tá začína práve kompletným vyprataním interiéru, ktorý má lavínový priebeh. Všetky veci, každoročne nahromadené v hojnom počte, statočne triedim. Ono, to vôbec nie je také jednoduché, najmä pre takú archivárku ako som ja. Vy ma v tomto odvetví ešte vôbec nepoznáte. : )
Mám rada práve ten moment, keď po konečnej fáze privítam minimalizmus, a premýšľam, čo by som ešte chcela urobiť, maličkosti, na ktoré by som určite nerada zabudla, ženské detaily.
V kuchárskej knihe sa, doposiaľ, nečinne povaľovali vianočné recepty, staré, nové, rozpísané. Tomu je koniec. Aj na vás príde, moje prvé atramentové recepty zaznamenané ešte detským písmom. Kde-tu machuľa či rozmazaný snehuliak, zimné slnko. To mala byť čiapka? Pripomína skôr kapucňu. Usmievam sa. Vcelku pasuje do dnešného rána usmoklenej pľušte.
Mám rada, keď vonku mrzne a vzduch je štipľavo chladný, človek je vtedy rád, že sa má kam vrátiť. So zimou prichádza vďačnosť. Lebo - nech už sme akokoľvek zbití únavou alebo nepohodou, je dobré si pripomenúť jednu zásadnú vymoženosť. Nech mal deň akokoľvek nežičlivý priebeh, večer strávim v teple a suchu, na noc si môžem zaboriť hlavu do voňavej obliečky svojho vankúša.
Mám rada zimu, keď vonku poriadne vymrznem, borím sa proti vetru, až mám pocit, že ma strhne jeho sila kamsi do výšky, a potom ten zlom teplôt po návrate domov, to ľúbim. Návrat z ľadovej zimy do vyhriateho príbytku, v ktorom rozvoniava škorica.
Pošúcham rukami, triem dlaň o dlaň, akoby som chcela založiť oheň; že brrr, to je zima, a pritom si poviem, júj, ako "fajňe" bolo vonku. O chvíľu už varím vodu na čaj alebo kávu, k nej krájam slivkovú bublaninu s mrveničkou alebo inú dobrotu.
O tomto čase mám takú nepísanú tradíciu. Včera ma oslovila decembrová túžba. Prvú vianočnú pesničku mám už za sebou. A teraz prišli na rad Vianočné oblátky. Od Ondreja do Vianoc, každá noc má svoju moc. Pripomenúť si niečo oveľa krajšie, čo s týmto obdobím prichádza.
Okná čisté, srnka a iní lesní obyvatelia, papierové vločky už čakali, že ich dám na to správne miesto. Pri pohľade na vatu, kúsky rôznych látok, stužky, nitky, klbká bavlny, pohľadnice, obálky, všakovaké tématické drobnosti už vystrkovali rožky zo škatúľ, košíkov či truhličiek, práve vtedy ma objala atmosféra toho, čo som možno doposiaľ vnímala trochu inak, čo možno zažívam po prvýkrát v živote. Tak inak, uvoľnenejšie, hoci s mierou novej zodpovednosti.
Včera to prišlo. Napoludnie. Zmývala som podlahu. Dieťa spokojne chrapkalo do voňavého vankúšika. Izby také tiché, žeby som vám z toho ticha mohla pokojne odvážiť a podarovať. Keď tu zrazu - z neba začali padať prvé vločky. A vo mne sa udomácnila krásne mäkká emócia, ako láska - čaro predvianočného obdobia.
