Už len pri slove urieknutie, mám zmiešané pocity.
Keď to však človek nezažije na vlastnej koži, neuverí.
Mala som úžasnú náladu, a neopúšťala ma už niekoľko týždňov. Statočne som odolávala všetkým bacilom naokolo. Zrejme vďaka imunite a celoročnému otužovaniu som si mohla dovoliť chrípke a prechladnutiam vyplazovať jazyk. Keď sa chrípka vrhala na potenciálne obete, ustala som to. Tie bacile lietali po obchodoch a potichu vyvádzali v dopravných spojoch. Kým naši, doma, ležali v teplotách a bolestných kŕčoch, z lásky som všetkých obskakovala, zháňala čerstvé vitamíny, varila jeden čaj za druhým, pravidelne vetrala, vymieňala postelné prádlo a všetko dezinfikovala, síl mi stále neubúdalo.
Nálada a energia boli naďalej pri mne ako najlepšie kamarátky. Chcelo sa mi tancovať, spievať, rozhadzovať karty bláznovstiev, nekrotiť spontánne myšlienky. Napriek tomu, že to v snehu čľupkalo, a z guľovačky mi na vetrovke ostávali neraz iba špinavé odkazy, dni boli jasné a farebné. Návraty domov neustále kreslili zaujímavé príbehy, hoci som stratila náušnicu, na ktorú sa viazali krásne spomienky.
V to ráno som cestovala za výletom
Po polhodine cestovania som musela vystúpiť. Zrazu som nemohla dýchať, pocítila som totálnu slabosť, bol tu nevysvetliteľný závrat, nasledovalo zahmlenie pred očami. Keby som si po výstupe z autobusu nesadla na lavičku zastávky, určite by som odpadla.
Čo to?; pýtala som sa, ale hrdlo mi nevydalo ani hlásku, pochytila ma panika, ľudia okolo mňa prechádzali - zrejme si mysleli svoje. Ulicou to vrelo pracovným ruchom, ale ja som počula stále slabšie a slabšie.
Trvalo to niekoľko minút...
Privrela som oči a začala dýchať, doslovne som sa sústreďovala na každý nádych a výdych. Nie, žiadne naučené cvičenie, iba prirodzená reakcia, obrana. Predstavila som si les a čistinku - ako sa na čistinke popása divá zver, nápev jarného vánku, deti kresliace kriedami na chodník. Panika postupne mizla, kým moju myseľ celkom neopustila, ako keď sa stromy zriekajú samoty a vítajú človeka; ktorý vstupuje do lesa; aby sa mohol poriadne nadýchnuť a čerpať silu z prírody na plné pľúca. Ťažoba zo mňa napokon opadla. Po opätovnom otvorení očí som sa cítila opäť v pohode. Usmiala som sa a nepríjemný zážitok poslala na cestu balónom.
Ako je to s tými energiami?
Občas sa mi stane, že mi celkom neznámi ľudia, nezáväzne od seba povedia, že mám modrú auru, že zo mňa ide pokoj a v mojej spoločnosti sa cítia výborne. Nepíšem to preto, aby som sa chvastala. Tiež mám svoje muchy, nálady a zlozvyky. Ľudí mám rada, hoci sa občas zdá, ako veľmi sa im vyhýbam.
Uvedomujete si to tiež, keď vám v blízkosti niektorých ľudí energie rapídne ubúda? Vraj sú to takzvaní vampovia, ktorým akože ide o vaše dobro, ale pritom sú to iba rozhodené siete vypočítavosti: hľadajú možnosti, ako by vás vycicali zo života, nedarujú vám ani len náznak úspechu. Sú alergickí na úsmev a radosti, pokiaľ sa ich netýkajú.
Už mi bolo niekoľkokrát povedané, aby som si zaobstarala rituálny červený náramok, že ten ma ochráni pred zlou energiou, nakoľko som v kontakte s ľuďmi každý deň, lebo každý človek zo seba niečo vysiela, a údajne, červená šnúrka ten zlý vplyv zastaví. Neviem, čo z toho je vlastne pravda. Je to v našom vedomí? Alebo, ako vraví ujo Milan, všetko je hlave? Je len na nás, čomu veríme a čomu sa napokon poddáme?
V prípadnej diskusii by som privítala váš názor na urieknutie či osobný zážitok s ním spojený.
Ďakujem.
