Z ihriska bolo počuť menšie deti, akoby len nedávno zhodili vak, že to bolo prvé po príchode domov, akoby sa ešte nechceli rozlúčiť so zážitkami svojich veľkých prázdnin, kým tie staršie pokúšajú ďalší level novej hry, aby prišli ťažšie skúšky.
Z ktorejsi kuchyne unikla vôňa marhúľ - napadlo ma, že stará mama prekvapila pravnúčatá a pricestovala s päťlitrovým vedierkom, že sa lopotila autobusom po hrboľatých cestách, u šoféra mhd na poslednú chvíľu zisťuje, či stojí na dotyčnom sídlisku a prisadne si k štíhlej slečne v neónových šatách. Starká mala širokú sukňu, ako z ľudovej pesničky Sedemdesiat sukien mala, preto sa ich šaty dotýkali. Kým starká rozprávala o strastiplnej ceste, slečna si kontrolovala šaty, či sa nezašpinili. Na hlave mala sviatočnú šatku, šatka ladila k jej veľkým očiam, ktoré žiarili dobrotou. Staré mamy z vidieka sú bezprostredné, hneď sa prihovoria, zvestujú veľké príbehy a prinajmenšom aspoň jednu životnú múdrosť. Napriek tomu, že precestovala veľa kilometrov, nebedákala a nesťažovala sa na boľavé kolená - to nič neznamená, veď sa už nevie dočkať, ako mladej rodine napečie koláč v prvý deň školského roka. A potom sa poberie domov, prejde veľa kilometrov, po hrboľatých cestách a zaspí so slzami v očiach, lebo prežila krásny deň. Na druhý deň o veľkom dni porozpráva deduškovi pri náhrobnom kameni, nevynechá žiaden detail.
Taký koláč pečie iba žena s veľkým srdcom. Marhule voňali po celom sídlisku. A ja som bola chvíľu tak veľmi šťastná. A potom som si spomenula na čučoriedky, ktoré už týždeň zháňam, chcela som všetko nechať a hľadať miesta, kde rastú, nasýsiť sa pohľadom na ich farby a pár bobúľ zjesť, nech sa mi fialovejú pery.
Začiatok školského roka bol štedrý na krásne počasie, ale skúpy na knihy. V uliciach sa to hemžilo kvetmi a deťmi, ktoré ten začiatok chceli ešte oddialiť a deťmi, čo si niesli svoj vysnívaný šlabikár. 3. septembra zisťujú, že to predsa nie je nič strašné chodiť do školy. Myslela som na Danku a Janku, Opice z našej police, na prvú návštevu školskej knižnice, na besedu so spisovateľmi, na prvý kontakt s literatúrou a prvý ťah ceruzkou v školskej lavici, na tie malé drevené stoličky svetlohnedej farby so zaobleným operadlom a na to, ako sme sa v prvý deň stali deťmi pani učiteľky. Ema má mamu.
Z ihriska bolo počuť známe hlasy, známe zvuky, pravidelné údery v kontakte s futbalkou. A potom mi to došlo. Okraje! Nabehla som do izby a keď som zbadala ten skormútený a znudený výraz v tvári môjho synovca, musela som sa usmiať. No utekaj! vravím, vzápätí ma vystíska, ako keď bol maličký a povie, že ma má rád. A už ho niet.
Spomenula som si na časy, keď ešte navštevoval škôlku, kde sa stal terčom hlúpych poznámok niektorých mamičiek. V tom čase nechcel rozprávať, teda chcel, ale nešlo to. Ešte nerozpráva? Ani doma? Vôbec? alebo My sme začali rozprávať, skôr, ako sme začali chodiť. Pohľady, falošné úsmevy a šuškanie, keď sme odišli zo šatne. Až jedného dňa spustil a všetkým ukázal. Som vďačná, že som bola pri tom, že som bola súčasťou toho, ako rastie, že som mala možnosť varovať a neskôr, ostať v milom šoku, že koľko bláznivých nápadov sa zmestí do tej malej hlavy, nápady, ktoré dokážu rozosmiať, alebo nás zaskočí otázkou, keď nájde riešenie a dospelý ešte žiadne nevidí.
Som vďačná, že sa za vyslovenie zázračných slov nehanbí, ani sa nebránim, keď taký deň príde, žiadna tragédia, je to prirodzené. Výborný vzťah tety a synovca nezmizne. Zisťujem, čo všetko mám a za všetko, čo mám a mať by som nemusela, som vďačná. A hoci mám pred sebou svoju prvú veľkú cestu, viem, že tu bude miesto, kde sa môžem kedykoľvek vrátiť. Že som súčasťou života a súčasťou dobrodružstva, ktoré na mňa čaká. A tých malých veľkých zápasov pred a po sa už netreba báť.
