Veď mi to nemusíš stále sľubovať
S výčitkami, že si extrémne vyťažená, povieš, že konečne musíme skočiť na tú kávu.
Lebo - čo už máš povedať.
Načo je dobré pri každom náhodnom stretnutí opakovať, že sa ozveš, že zavoláš, že vyrazíme niekam von, že pri káve konečne poriadne pokecáme.
...ako kedysi.
Nechápem tú priepasť.
Aspoň mi povedz, že si si to v sebe takto upratala...
Len nesľubuj, prosím Ťa, už mi nič nesľubuj.
Pozri, keď k tomu dôjde najbližšie, stačí vzájomný pozdrav. Normálne, kultivovane.
Myslím, že to bude vyhovovať nám obidvom.
Postačí aj také obyčajné: Ako sa máš... Ani som netušila, ako taká banálna otázka môže padnúť človeku dobre, vzhľadom k tomu, kam sme dospeli. Ver, poteší ma to omnoho viac, než teatrálne opakovanie, že podnikneme spoločnú akciu - sama z toho mávam trápne pocity, lebo Ťa do tejto situácie dostávam s každým neplánovaným stretnutím...
Ja viem - si zaneprázdnená, nemáš času nadbytok, potrebuješ toho ešte toľko stihnúť.
Skús vynechať to patetické ospravedlňovanie. Ja Ťa chápem. Človek sa ospravedlní raz, dvakrát, ale ak to upadne do štandardu, ten zväzok slov už nemá žiadnu váhu.
Pochopila som, že nespadám do Tvojho luxusnejšieho spôsobu života.
Keď priatelia odchádzajú
Spomenula som si na nedávny rozhovor s celkom cudzím pánom v čakárni u doktora.
O izolácii - o moderných možnostiach komunikačných kanálov, v čase technologického mamonu, paradoxne, vzťahy medzi ľuďmi chladnú. O tom, že sused nepozná suseda.
O tom, že sa stretávame čoraz menej, rozprávame sa čoraz menej, že najlepší kamaráti z nášho života odchádzajú. Postupne - ale natrvalo.
Lebo aj vázičku, ktorá sa rozbila na menšie kúsky, môžeš zlepiť, ale črepiny už neprekryješ - iba ak, tak povrchovo. Dočasne...
Až teraz sa mi vybavujú mamine slová, ktorá mi ešte ako takej puberťáčke hovorila, že okruh kamarátov sa s pribúdajúcimi rokmi začne rapídne zužovať. Nesúhlasne som krútila hlavou, že mne (nám) sa to nemôže stať.
Ako som sa len mýlila...
Stalo sa to aj nám
Poznáme sa už od škôlky, vyrastali sme na jednom ihrisku, spoločne zažívali prvé lásky a prvé veľké sklamania, bolestivé pády, mali pochopenie pre ranenú dušu.
Písali sme si listy. Keď sme, napríklad, kvôli škole, frajerom či dočasným pauzám v stretávaní, nemali na seba toľko času, svoje zážitky sme zdokumentovali na niekoľkých stranách listu, a potom ho hodili jedna druhej do schránky. Pamätáš?
Boli sme také šialené, veselé, svojské. Mútili hlavy chalanom, také nedostupné, ale čestné.
Bláznili sa v kuchyni na starú hudbu, rozoberali texty, ktoré nás fascinovali. A potom tie nekonečné hodiny rozhovorov, smiechu - rozpitvávali sme svet, hodnoty, vzťahy, no všetko, zdieľali sme život jedna druhej, so všetkým, čo rokmi prichádzalo.
Nechcem, aby si z toho, čo som Ti teraz povedala, mala výčitky, ani aby si sa trápila. Na to Ťa mám príliš rada. Len hľadám odpoveď, ktorá stále neprichádza.
Kde sme urobili chybu?
Možno som bola jediná, ktorá Ťa nikdy nesúdila...
Vravela si, že som Tvoja jediná skutočná kamarátka
Keď si sa ocitla na samom dne prázdnoty a zúfalstva, ostala som, aj keď mnohí odchádzali. Ľudia sú neradi obkľúčení depresiou, nikto nechce, aby sa naň nalepili cudzie zármutky, byť bútľavou vŕbou, na to je nevyhnutná vlastná psycho-hygiena, odosobnenie sa.
Mala si istotu, že prídem a vypočujem Ťa.
Nikdy by som nebola povedala, že urobíš niečo také... A zahodíš naše rokmi pestované priateľstvo. Odkopla si ma ako takého psa, ktorého už nepotrebuješ. Možno si ma iba vyškrtla zo svojho života.
Je mi to ľúto...
Ahoj,
kamarátka
