Letmo pozorujem usmievavé tváre a hlbinné pohľady dvoch starších pánov kamsi dostratena. Všimnem si útlu knihu. Áno, je to Prvá a posledná láska od P. Vilikovského. Na stole je položený fotoaparát a jeden z objektívov chvíľu slúži ako záložka. Odpíjajú z čaju a celý čas mlčia. Aj takto si ľudia dokážu rozumieť.
Celý personál sa prívetivo usmieva a jedna z čašníčok ma ponúkne domácim koláčikom. Cez voľnú uličku medzi stolami a policami sa snažím zachytiť atmosféru z ulice po zotmení.
Ešte pred niekoľkými dňami bolo námestie v zhone - prevládali nákupné tašky v rukách a profesionálne zabalené darčeky, hlúčik detí v ručne vyšívaných krojoch, ktorým skončilo vystúpenie, ich kamaráti a pyšní rodinní príslušníci, náhliaci dav, vianočné stánky s tradičným ľudovým umením, liečivé kamene, amulety, výrobky z kože, dreva, vosku, stánky s dobrotami a vareným vínom, ešte teraz cítim škoricu, vanilku a klinčeky v malej útulnej kaviarničke, za dverami ktorej nechávam všetky ťažké úvahy a problémy. Tieto chvíle sprevádzala nedočkavosť a zvedavosť, čo napokon prinesú Vianoce a kedy sa dostaví spomalenie, čas oddychu a bilancovania, v dni, kedy sa snažíme vidieť vôkol seba viac dobra a lásky, čistoty.
Práve tu sa mi vybaví príchod domov spred roka. Spomienka na tichý byt a studenú opustenú izbu s vypnutým kúrením, pohľadnice ako záložky v opakovane rozčítaných knihách, skicáre a rozpísané poviedky s otvoreným a neistým koncom, ako rozpísané listy, o ktorých sa zvykne predpokladať, že ich nikdy neodošleme. Vidím potreby na maľovanie, tušové pero a najmä polámané čierne uhlíky rozličných veľkostí. Netrvá dlho a vybaví sa mi odraz svetielok ozdobeného stromčeka, vôňa klinčekov napichaných v pomaranči, pohyb plamienkov rozhorených sviečok, stuhnutý vosk na podšálkovom tanieriku, rovnako vytrvalý tikot hodín v kuchyni, ktorý patrí do ticha tohto bytu. Mám pred očami ihličie borovice vo váze, jeho typickú vôňu a neskôr rozhovory plné zvedavých otázok, ktoré sa na mňa začali chrliť hneď ráno po prebudení.
Dokonca ani vtedy som nenašla odvahu. Už v tom ale nebol hnev a vzdorovitosť. Zvláštne, keď nám dôjde, že sme po tom všetkom nepestovali v srdci nenávisť, ako nám to časom, po rokoch, keď dozrieme, dôjde. Zlosť a výčitky, že práve kvôli tebe ochorela mama, vystriedal taký čudný nemenný stav. Odpustenie? Zmierenie?
Váhavo ku mne pristúpi jeden z tých dvoch pánov a snažím sa sústrediť na to, čo hovorí, kým si prisadne. Dolieva mi čaj z čajníka, dostatočný čas na dôležité slová, ktorých nezvykne byť veľa. Z šálky prestane stúpať para, keď sa mi tento cudzí muž odhodlá povedať, čo to bolo za človeka, žiadna metafora a balast. Pozorujem jeho šediny a mäkký pohľad, spletené ruky na knihe, ktorá je na stole. Nepokúša sa hľadať tie správne slová pre túto chvíľu. Práve v tichu v dostatočnej pauze medzi vetami nachádzam pravdu o tom, čo sa v skutočnosti stalo, aký krehký býva pohľad do duše človeka, čo všetko môze zlomiť zdanlivo tvrdého muža, ako to nami zatrasie, keď raz odíde z nášho života bez rozlúčky. Je toho veľa, čo si už nestihneme povedať...
Bol to veľmi komplikovaný vzťah nás všetkých. Má vôbec nejakú váhu povedať, že už dlhší čas som sa za tebou chystala...? Bolo už neskoro. Odpúšťam ti, ako to len ide, aj keď minulosť už nevymaže nikto z nás.
Odpočívaj v pokoji... Otec.
