Ranné kakao k voňavému rohlíku s maslom. Dnešné raňajky ma vrátili k spomienke, ako som pred pár mesiacmi dostala chuť na krupicu so škoricou, chuť prišla po rokoch z ničoho nič. Precitlivelosť na silné arómy, obľúbený parfum, jedlo.
Asi najviac ma prekvapilo, keď mi zo dňa na deň prestala chutiť káva. Dostavili sa iné nezvyčajné chute a kombinácie, ktoré čosi viac než len predpovedajú. :)
Na moje prekvapenie, radostná správa vôbec nezaskočila budúceho otecka, práve naopak, z očí sa dala čítať iba nekonečná radosť a šťastie. Láska. Odpoveďou bolo silné objatie, bozky do vlasov a na čelo. To ja som bola tá, čo ostala šokovaná, aj keď ani na sekundu som nezapochybovala, od prvej sekundy som to maličké začala ľúbiť, skôr som si nedokázala predstaviť, napriek tomu, že deti mám veľmi rada a že s nimi mám bohaté skúsenosti, akoby som neverila, že raz by som mohla byť mamičkou ja sama, najmä po tom všetkom, čo bolo, čo som (sme) prekonali.
Ubezpečovanie milého, že všetko bude v poriadku, že to zvládneme, že budem najlepšou mamičkou na svete, slová o láske k deťom, o starostlivosti, teple domova, ktoré viem poskytnúť, neutíchajúca láska muža, uvedomovanie si tej vzájomnosti, neustále dodávanie odvahy, bezpečie, ktoré mi poskytuje, ma v tej chvíli ešte intenzívnejšie dojímali k slzám.
Pamätáš, ako sme si vtedy, začiatkom júna, fotili bociany? Ako sme pri nich stáli vyše hodiny a pozorovali čas kŕmenia? Ako sa okolo nás v poslednom čase motali maličké detičky? Takmer každý druhý deň si piekla bublaninu. :)
Spomienka na strach na lôžku v nemocnici je preč
Strach o ten malý zázrak, nový život rastúci v brušku, zastavovanie krvácania, ubezpečovanie nesmierne milých sestričiek a doktoriek, aby som sa nebála, výborný kolektív, neha s akou som sa v nemocnici ešte nestretla...
Spomienka na energetický a láskavý personál v nemocnici je s odstupom takmer dvoch mesiacov stále živá, aj po čase pôsobí ako balzam na dušu, keď si spätne pripomínam, že stretnutia s dobrom v podobe skutočných ľudí nie sú až také ojedinelé.
Nedeľný pokoj
Odpratávanie zaváranín, zvyšných fliaš a viečok zo zaváraninovej soboty. Kompóty, lečo. Zmes vôní uviazla v kuchyni, a mne sa to teraz tak veľmi páči. Každý deň po izbách poletujú včely, sadajú na hrozno či upečený korpus v kuchyni.
Príprava nedeľného obeda, citrusová limonáda s mätou, príprava prestierania, vyťahovanie sviatočného servisu zo sekretára, plátené servítky, sviatočný príbor. Rozkladanie stola, ktorý sa zvykne rozťahovať len na Vianoce. Na stôl rozpínam prežehlený obrus, nejakú chvíľu po ňom prechádzam rukami, uprostred pokladám vázu so živými kvetmi. Usmievam sa. Cítim pohyby dieťatka vo mne, už kope, neustále sa hýbe, vrtí, vidím to na horolezca po oteckovi. :)
Vraciam sa do izby, pohľad mi spočinie na štetce namočené vo farebnej vode ešte od včera. Na posteli sú rozhodené náčrty lesnej krajiny, ktoré zväčším na stenu, nedokončené ilustrácie, tieňovanie kontúr telies, zlomená násadka v redisovom pere, výstrižky pripravené na koláže, knihy o tehotestve a poézia. Úsmev nad tým, ako to tu teraz vyzerá - pracovný neporiadok, ktorý sa mi nedá upratatať, ešte nie... Chce sa mi smiať a plakať zároveň. Nebránim sa, je to oslobodzujúce ako letný dážď.
Až teraz si naplno uvedomujem to šťastie a lásku dvoch ľudí, z lásky a nehy ktorej vo mne každým dňom rastie nová živá bytosť. Som tak nádherne šťastná...
Usmievam sa, je to tak a je to krásne...
