Dať si prestávku na pumpe, osviežiť sa a ponaťahovať skrčené telá z dlhej cesty, sa nám zdal ako dobrý nápad. Pri výstupe sa mi však podarilo prekrútiť bezpečnostný pás natoľko, že sa neskôr nedal zapnúť. Vyzeral nepoužiteľný. Osviežení a oddýchnutí sme skočili späť do auta. V aute som začala bojovať s bezpečnostným pásom, nedarilo sa mi ho odmotať. Zo strany vodiča, môjho priateľa, padne obligátna otázka, či môžeme vyraziť.
Ukazujem zaseknutý pás. (Bolo to znamenie? Výstraha?) Vravím, že si ho len tak pridržím, aby sme nedostali pokutu. (Hlúpy návrh - nikdy, ale nikdy to nerobte...) Nechcela som to komplikovať zdržiavaním. Akoby som si však neuvedomovala závažnosť celej situácie. Že ten pás v aute má jediný a podstatný účel som predsa vedela. Tento návrh ale rýchlo zamietol môj priateľ, ktorý bez zaváhania prebehol na moju stranu spolujazdca, aby mi s tým pomohol. Oprava trvala asi polhodinu. Ešte raz padne otázka, či je všetko v poriadku, priateľ nás očami skontroluje, a vyrážame na diaľnicu. S konštatovaním, že takto zaseknutý pás ešte nevidel, sme pokračovali v jazde.
Cesta bola pokojná, rozprávame sa, smejeme. Neskôr mlčíme, lebo sa po niekoľkých hodinách ocitáme na rakúskej diaľnici v čase dopravnej špičky. Už nevyrušujeme rozprávaním o miestach, ktoré sme si najnovšie obľúbili. V aute je takmer ticho. Sledujem vodiča, sledujem, ako sa sústreďuje na cestu, ako sa snaží mať všetko pod kontrolou: rútiace sa autá, kamióny, miestami neohľaduplnosť, trúbenie a preblikávanie na znak obiehania, ktoré sa stupňuje. Nemám rada to obkľúčenie autami, je jedno, či osobnými, nákladnými, kamiónmi.
Premietam si zážitky posledných mesiacov, dojmy z leta, zážitky sa doslova pretekajú, pohmkávam si obľúbenú melódiu. Teším sa domov. Na chalúpku a záhradu. Zaujala ma obloha pobehujúcich ovečiek, hriali ma spomienky na hory a jazerá, keď tu prudký náraz, tma, bolesť. Šok. Je koniec? Žijeme?
Po chvíli som otvorila oči a mala som pocit, že sa moja tvár dotýka pokrčenej prednej kapoty. Chcela som vystúpiť, ale dvere sa už nedali otvoriť. Za plece ma chytila priateľova sestra sediaca za mnou, zachovala duchaprítomnosť, aby som sa nehýbala, keby som bola dolámaná, a že sme na diaľnici. Priateľ si nás v strachu obzerá, či sme obe v poriadku. Vytiahol reflexnú vestu z bočného priečinku vo dverách, obliekol si ju a vystúpil k zvodidlám. Keď sa nám stretli pohľady, mysleli sme na to isté. Mohlo to celé skončiť úplnou tragédiou. Mali sme obrovské šťastie, lebo sa na nás v okamihu nárazu nelepilo žiadne auto. Mali sme obrovské šťastie, že sa na nás netisol žiadny kamión, ako tomu bolo doteraz.
Reťazová reakcia štyroch áut...
Mladý vodič (niečo cez 20 rokov) pred nami okamžite vyskakuje zo svojho nového auta a kontroluje posádku toho nášho. To už má v ruke mobil, privoláva pomoc. O chvíľu pri ňom stojí aj vodič, ktorý z neviem akého dôvodu prudko brzdil ako prvý. Príde sa na nás pozrieť, ako sme na tom, a keď sa uistí, že žijeme, viac ho nevidím.
Prišlo mi zvláštne, ako úplne mladý vodič nehromží, neobieha bezradne okolo svojho auta, nehorekuje nad šrotom, ale beží k nášmu, aby nám pomohol, bežal k nám s vestami a výstražným trojuholníkom. Ešte raz priskočí k nášmu autu a pýta sa, či sme v poriadku. Pozorujem ho. Zachováva si chladnú hlavu, presne vie, čo má robiť. Výstražný trojuholník drží nad hlavou a pokladá ho o niekoľko metrov za naše auto. Cez okno nám podáva vesty a uisťuje sa, ako to s nami v skutočnosti vyzerá, až potom si obzerá stav našich vozidiel.
Sedím ticho, bez slova som prikyvovala, že mi nič nie je. Všetko sledujem, ale počujem iba tlmené zvuky, bolí ma hlava a hrudník. Zdá sa, že sa čas spomalil. Celé si to premietam. Trasiem sa od zimy, chcela som sa z toho, čo vidím, zobudiť. Nikdy ma ani len nenapadlo, že by sa niečo také mohlo stať práve nám. Bol to pre mňa šok. Sama zatiaľ nemám vodičák, (netrúfam si, ani som sa oň ešte nepokúšala) ale nechcela by som byť v koži žiadneho vodiča, ktorý sa v blesku sekundy musí rozhodnúť, musí reagovať, keď niečo také nastane. Musí byť v strehu, predvídať, sledovať celú situáciu na vozovke periférne. Neustále ostať v strehu.
Pomoc sa dostaví do niekoľkých minút. Ako prvý je na mieste ktosi z diaľničnej firmy. Oznamuje nám, že diaľničná polícia je na ceste, hovorí čosi do vysielačky. Neklamal. Dorazia do niekoľkých minút. Opäť potvrdzujeme, že sanitku nepotrebujeme. Vypisujú sa potrebné formality, vypočutí sú vodiči. Vinníkom papierovo nie je nikto. Na miesto nehody o niečo nato dorazí, v sprievode akéhosi auta s výstražným znamením, odťahová služba. Vodiči si presadnú k pánovi z odťahovky, my s kamarátkou ostávame v našom. Pán od odťahovky nás aj s autom naloží. O pár minút sa ocitáme na šrotovisku, v areáli odťahovky, kde sa doriešia ostatné veci. Obzerá si naše auto, o niečo dlhšie si obzerá nás. Sme zdrvení. Koľko očí už takto videl. Vidím, ako nám číta z tvárí, číta nám to, čo už videl toľkokrát. Vraví, že sme mali obrovské šťastie, že môžme byť vďační, že si to odniesli iba tie plechy. Ponúkne nám možnosti, čo chceme ďalej s autom... Opýta sa nás, či máme kam ísť, poradil nám, kde je najbližší podnik; v prípade, že by sme sa chceli zohriať. Mrazilo ma, keď som videla ostatné autá. Mrazilo ma, keď som videla pozostatky áut, kde to skončilo úplnou tragédiou.
Asi po dvoch hodinách sme sa presunuli do podniku, ktorý nám navrhol pán z odťahovej služby. Sedeli sme mlčky pri čaji so stiahnutými žalúdkami. Až po nejakej tej hodinke sme boli schopní hovoriť o tom, čo sa stalo, a čomu sme sa napokon vyhli. Že aký je ten život krehký.
Prosím vás, buďte na tých cestách opatrní. Nevytláčajte úmyselne iných vodičov z vozovky. Tie sekundy, pre ktoré chcete byť niekde skôr môžu navždy zmeniť život vám aj iným. Prosím Vás spomaľte, brzdite, dodržujte potrebnú vzdialenosť. Agresívnym machrovaním môžete niekoho pripraviť o život. Prosím vás, dávajte si pozor...
