Mám rada, keď deň vonia opadaným lístím, gaštanmi a hubami, keď vtedy zakopávame o šišky. Keď sa ľudia túlia do pletených svetrov, a držia sa pritom za ruky. Keď si plánujeme výlety a nové projekty. Keď je melanchólia možnosťou zahĺbenia a sme o niečo viac romantickí, nespupní a krásne zaľúbení.
Keď s hmlou prichádza tajuplnosť a sychravosť, a ja vtedy sedím pri okne a vrodená predstavivosť ma unáša do Gatesheadu na panstvo pani Reedovej. Zamračené popoludnie sa mení na strašlivú temravu. Malú Janu Eyrovú za trest zatvorili v červenej izbe, v ktorej pred rokmi naposledy vydýchol jej strýko, kde odvtedy málokedy niekto vošiel. Ukrivdenej sirote sa do duše vkráda mátožný strach, v chladnej a temnej izbe bez svetla a života ožívajú spomienky na strašidelné príbehy o prízrakoch a škriatkoch zjavujúcich sa oneskoreným pocestným.
Neskôr ma hmla unáša do Thornfieldu na staré tajomné sídlo, kam už dospelá Jana odchádza pracovať ako vychovávateľka. Pohľad na temné panstvo, ktoré bedlivo stráži tajomstvá minulosti, kde sa v noci spoza múrov ozýva desivý smiech. Vidím Janu, ako počas prechádzky stojí na prašnej ceste, počuje dupot kopýt a štekot psa...
Mám rada, keď vietor rozfúka listy, a tie potom zafarbia šedé chodníky. Keď je počas dňa dostatok slnečného svetla a lúče presvecujú zožltnuté a oranžové listy. Ani ľudia vtedy neplytvajú úsmevmi, a akosi viac žiaria.
Mám rada, keď sa podvečer vraciam z prechádzky, a z ktorého okna zacítim majoránku a zemiakové placky. Vidím poctivo nastrúhané zemiaky, cesnak, cibuľu, korenie, s minimom múky. Ruky, ktoré s láskou miešajú cesto. Privriem oči, zemiakové placky zapíjam teplým čajom s medom a citrónom. :) Spomeniem si, ako sme ako deti bežali k mame, ktorá stála pri šporáku, a uprosili sme ju, aby nám aspoň jednu, ešte takú horúcu, obtrhala na ochutnávku.
Mám rada chvíľku s farbami, štetcami, uhlíkmi. Keď ma nikto a nič neruší. :) Tie záchvevy horúčkovitého oživenia intímneho sveta. Kedy neexistujú plytčiny, inkvizícia a hranice. Ožívajú básne, sny, handrové či gaštanové zvieratká.
Keď pozeráme staré, kvalitné a inšpiratívne filmy. 12 rozhnevaných mužov, Hodiny, Améliu z Montmartu. Keď pomocou nich pochopíme, kde robíme chyby. Odkladáme predsudky, neodsudzujeme smútok a snažíme sa zmeniť svet.
Keď večer trávime pri sviečkach, popíjame horúcu čokoládu, čaj s medom a tešíme sa z jednoduchých vecí, napríklad, keď pozorujem, ako na čajovej hladine pláva plátok citróna, keď v byte rozvoniavajú klinčeky, škorica, vanilka, jazmín, a rozprávame sa o živote, hovoríme si príbehy, čítame knihy, prezeráme si fotky. Otvoríme si zaváraninový kompót, alebo zahryzneme do šťavnatého jabĺčka. Spomalíme a zasnívame sa.
Keď vyrábame šarkanov a vraciame sa do detstva. Mám rada, keď v obchode na oddelení ovocia a zeleniny (ako včera) stretnem malé deti, ktoré hľadajú malé tekvičky, keď sa vzájomne dohadujú, ktorá bude vhodná na výrobu svietnika pre mamičku, babičku a pani učiteľku, alebo aké strašidelné masky na dušičky tento rok vymyslia.
Keď nezabúdame na ľudí, ktorí z nášho života už odišli. Venujeme im tichú a vrúcnu spomienku... Ale pritom nezabúdame na živých, ktorí potrebujú našu pozornosť a lásku.
Zvyšok (...) čo mám rada na jeseň je v tomto článku:
zdroj foto v perexe: čsfd, Jana Eyrová (2011)
