Proměny světa a tep lidských srdcí
a v každém zlomku tohoto času umírá člověk,
nebo se rodí... a vždycky je mu někdo nablízku.
Stalo sa mi raz dávno: Je skoré ráno, čakám autobus; a tu zrazu húkanie sanitky. Vodiči reagujú dobre, stiahnu sa na kraj vozovky. Premávka sa spomalí, zastaví, ide o minúty, sekundy, ľudia v meste sú už zvyknutí, prijímajú to ako súčasť bežného dňa.
Dedo stojí pred prechodom, hypnotizuje semafór, akonáhle mu naskočí zelený panáčik, bez toho, aby skontroloval situáciu na vozovke, vkročí na cestu. Zjavne nepočul celú tú vec okolo sanitky, nepočul, že naňho vodiči trúbia.
Pozerá do zeme, pod nohy, okrem toho, že sa chcel dostať na druhú stranu, nevnímal asi nič. Chcela som sa za ním rozbehnúť, zastaviť ho, vrátiť ho, no muž, čo stál vedľa, ma zdrapil za lakeť a so slovami, či som normálna, ma ťahal späť na chodník.
Sanitka našťastie včas ubrzdila. Dedo však naďalej pozeral do zeme, zrejme vekom stratil schopnosť periférneho videnia. Ľudia začnú nadávať, šoféri neprestávajú trúbiť. Dedo sa presunul na druhú stranu akoby nič.
Sanitka prefrčí, a veci plynú ďalej. Hotovo. Každý si ide po svojom. Možno si tiež spomenuli na tých, ktorých majú radi, a potom tomu už nevenujú žiadnu pozornosť. Nehodu, smrť, umieranie berieme ako súčasť života.
V tom jednom zlomku sekundy sme boli v sanitke, akoby nás niečo silné na krátky čas spojilo, vo vedomí, že niekto potreboval pomoc. V tom jednom zlomku sekundy si uvedomíme niečo dôležité, vzápätí to necháme tak... a ideme ďalej.
