Do rozpustenej hrivy ohnivých vlasov sa jej teraz zapieral studený vietor. Celé dopoludnie boli dôsledne zopnuté do úhľadného drdola. Pohyb bosých nôh, tvár ponechaná pôsobeniu vetra, lodičky voľne položené vedľa koženej diplomatky, ľahký jesenný kabátik prehodený cez kamenný múrik - táto úľava sa však pre známych okoloidúcich javila ako predzvesť istého šialenstva. Mobilu, ktorý vibroval v otvorenej kabelke, nevenovala žiadnu pozornosť. Ticho a pokoj, vyrovnanosť celej situácii nahrávala do taktu zaujímavej myšlienke. Vietor silnel, lístie sa splašene dvíhalo zo zeme, stále však sedela rukami zapretá na mieste.
Á, tu si...; prihovára sa, trochu zdesene z toho, čo práve vidí, chytá ju za rameno, aby sa presvedčil, či ho vníma. Od rána sa ti pokúšam dovolať, máš dôvod mi nedvíhať? Údajne si bez vysvetlenia odišla z práce. Celá kancelária je preto hore nohami. Šéf ťa všade zháňa. A ty si vari zabudla? Dnes je tá vernisáž. Máš hodinu na prípravu. Čo to máš s vlasmi, v galérii budú samí významní ľudia, vieš, aké je to stretnutie pre nás dôležité, koľko od neho závisí, a ty si tu len tak sedíš... Nerozumiem tomu.
V očiach znepokojeného muža, ktorý sa naliehavo dožaduje odpovede, náhle vidí strach. Snaží sa v nich čítať o niečo dlhšie. Po chvíli, v strete dvoch úplne rozdielnych svetov; zrazu, keď všetko, čo je prítomné a existuje, dáva životu iný rozmer a skutočný zmysel, sa postaví a s jemným úsmevom v tvári mlčky odíde...
Iba tiché Prepáč, to by si nepochopil, sa ešte dlho vírilo ulicou. Tam, kde celé dni ako o život drsné skaly chrlia veľkou silou ľadový vodopád.
