Psycho (1960) Dielo z produkcie režiséra Alfreda Hitchcocka je príkladom toho, že aj nízkorozpočtový film môže vyvolať davové, a dokonca, dobové šialenstvo. Že sa zaradil medzi filmovú klasiku, je nad slnko jasné. Psycho si svoju cestu k divákom nachádza aj dnes. Perkinsnove stvárnenie Normana Batesa nemá obdobu, s rolou chorého muža sa vžil natoľko, že miestami, nielen nadobúdame pocit, že sa pre rolu šialenca narodil, ale akoby tým šialencom skutočne aj bol. Napínavé scény podtrhuje desivá hudba Bernarda Herrmanna, ktorá celú atmosféru dokonale umocňuje. Záber na starý temný dom má tiež osobité čaro.
Keď som pri Alfredovi Hitchcockovi, nedá mi nespomenúť filmy ako Okno do dvora (1954), ktorý je nemej zaujímavý humorne ladenými dialógami a jemným nádychom romantiky. Trochu iného rázu sú filmy ako Vtáci (1963), Vertigo (1958) a krimi film s ľahkým závanom hororu Povraz (1948), ktorý sa odohráva v priestoroch jedného bytu. Pozoruhodným spôsobom zachytáva zvrátený plán dvoch akademických študentov. V domnienke, že spáchali dokonalú vraždu bez motívu, sa chceli zapísať do histórie. Je ukážkou majstrovských dialógov a znamenitou charakteristikou postáv.
Samostatnou kapitolou sú filmy o exorcisme. Je ich veľa, preto uvediem iba niekoľko. Tak napríklad taký Exorcista (1973) sa v tej dobe, vzhľadom k nízkemu veku hlavnej predstaviteľky: 12 - ročnej Regan (Linda Blair), podrobil ostrej kritike, keďže niektoré scény nadobúdajú morbídne rozmery s dávkou enormnej oplzlosti. Hororoví fajnšmekri sú z filmu nadšení a kladú ho medzi top.
Rekviem (2006)
Z úplne iného súdka je film Rekviem, nakrútený podľa skutočnej udalosti. Zachytáva príbeh mladej a plachej dievčiny Michaely (Sandra Hüller), ktorá po prijatí na univerzitu, odchádza z rodného mesta, navzdory protestom chladnej matky, ktorá ju svojim dogmatickým spôsobom vedie ku katolíckej viere. Dievča však túži po osamostatnení, túži po láske a poznaní, ale zo všetkého najviac má naliehavú potrebu, vymaniť sa z dosahu prísnej výchovy svojej matky. Tento film zachytáva psychologickú rovinu okultizmu, nakoľko, chorú dievčinu niekoľkokrát podrobovali rituálom exorcismu, namiesto toho, aby jej narušené zdravie zverili do rúk odborníkov a psychiatrov. Film má niekoľko mrazivých línií. Po jeho vzhliadnutí som ostala niekoľko dní paralyzovaná. Donútil ma pozastaviť sa nad nezrozumiteľnými praktikami cirkvi. Určite má svoju neopakovateľnú atmosféru, minimálne svojským psychologickým obrazom a bravúrnym stvárnením hlavnej hrdinky.
Horormi, ktoré podčiarknú, že boli inšpirované skutočnou udalosťou, sa akoby roztrhlo filmové vrece. No ani v prípade filmu Rituál (2011) mi to v podaní Anthonyho Hopkinsa nevadí. Jedná sa o hororovú jednohubku, tiež zachádza na miesta, kde sme nikdy neboli a ukazuje odvrátenú stranu viery.
Mlčanie jahniat (1991)Pri značke Anthony Hopkins sa mi derie napovrch nezabudnuteľná a možno aj životná rola v hororovom thrillery Mlčanie jahniat , kde sa zaskvel pri excelentnom hereckom výkone jednej z mojich najobľúbenejších herečiek Jodie Foster. Možno to s hororom nemá nič spoločné, ale keďže to bol jeden z najdesivejších filmov mojej puberty a vôbec, bol to prvý desivý film, ktorý som vôbec videla, mi ho nedá nespomenúť. Takže tak. :) A vôbec, filmoví maškrtníci si kladú za česť a povinnosť, zaradiť Mlčanie jahniat k jedným z najlepších hororových thrillerov všetkých čias. Aspoň myslím.
Záhada Blair Witch (1999)
Ide o projekt troch študentov, ktorí počas natáčania dokumentu o krutej čarodejnici zmizli za záhadných okolností v roku 1994 pri lesoch Burkitsville v Marylande. Po roku sa však dokument nájde, a práve samotný dokument je grom celého deja. Do kín pritiahne neuveriteľné masy, lebo všetci uveria jednej malej nenápadnej informácii: že zábery sú autentické, študenti sú nezvestní, zrejme mŕtvi.
Hoplá. Návnada zabrala. Amatérske dokumentárne video všetkých, o takzvanej pravde, presvedčí. Že to bol prefíkaný marketingový ťah producentov, ukázali čísla: Nato, že stál iba 25 tisíc dolárov, si zarobil o niečo viaaac, a to 240 miliónov dolárov. Tento horor je, podľa mňa, pre skutočných hororových fajnšmekrov. A zaručene si na niekoľko rokov odpustíte stanovačku v hlbokom lese, kde má obrazotvornosť v noci, predsalen, inú zelenú. Občas býva strašidelné, keď už vlastne spíte a zrazu praská drevo, no vám sa zdá, že sa stanu niekto dotýka, miesto šumu vetra v korunách, počujete šepot a hlasy, alebo vás z ničoho nič dajú do laty pomalé kroky z diaľky, ktoré sú čoraz intenzívnejšie, lebo si chvíľami myslíte, že ste v celom lese absolútne sami, ten pocit opantáva, zbavuje zdravého úsudku. A tu, hľa, po racionálnom zvážení, prichádzate na to, čo v podstate už dávno viete, že v lese sami nikdy nie ste, o čom vás hneď ráno presvedčia bobky v lístí, sem tam nemé stvorenie, ktoré si nadrzovku dovolí priblížiť až k stanu. A čo tak čulý horár, ktorý sa iba potrebuje uistiť, či v jeho revíre nepytliačite a nerobíte neplechu, alebo hubár, ktorý sa chce zavčas rána pochváliť, na aké huby, (od výmyslu sveta) že to naďabil.
Zlý neznámy / When a Stranger Calls (1993) A toto, že je televízny film? Mala som chrípku alebo nejakú pľuhu, až som si po niekoľkých dňoch zapla telku. Prepínala som kanály, kým ma nestopli úvodné sekundy akéhosi filmu. Veď uznajte: Slečna stojí pred obrovským domom a chystá sa varovať deti, kým rodičia odchádzajú na večierok. Žiadny mobil, net, nie preto, že by slečinka nemala chuť s niekým pokecať, alebo popísmenkovať, ale v tej dobe bolo toto všetko ešte v plienkach. Nie tak doslovne, ale však dobre. Slečna (Jill Schoelen) sa snaží natlačiť do hlavy niekoľko strán vedomostí, a do toho niekto zaklope na dvere a dožaduje sa pomoci. O zimomriavky teda núdza nebude. O niečo podobné sa snažili tvorcovia remaku v roku 2006, ale veď to, že ostalo iba pri tom snažení sa.
Misery (1990)
Spisovateľ Paul Sheldon (James Caan) opúšťa mesto a tradične sa vydáva na vzdialený vidiek, aby dokončil svoj posledný román o Misery. Idilka sa naruší, keď počas snežnej búrky havaruje a uviazne v snehovom záveji, odkiaľ ho vyslobodí dobrodinec, prívetivá Annie Wilkisová (skvelá Kathy Bates), ktorá zraneného, vo všetkej počestnosti, odváža k sebe domov, pretože telefón nefunguje a v pustine iná pomoc pre slávneho spisovateľa nehrozí. Milá osôbka preto Paula ubytuje v hosťovskej izbe a s láskou sa priznáva, že je spisovateľovou veľkou obdivovateľkou. Svoju druhú tvár však, doposiaľ milá Annie, odhalí v momente, keď sa dozvedá o spisovateľových plánoch s Misery. Starostlivosť pravej dámy je rázom fuč. Misery sa radí ku klasickým thrillerom s hororovým nádychom. Zimomriavky pri ňom naskočia aj po rokoch. Perlička: Kathy Bates sa stala vôbec prvou herečkou, ktorá získala Oscara za hlavnú ženskú rolu v horore.
Zaujímavosť
Počas natáčania hororov sa niekoľkým hercom alebo členom štábu stali divné nevysvetliteľné veci, alebo sa s jeho natáčaním spájala dokonca ich smrť? Ktovie ako to bolo v prípade filmu Poltergeist (1982), ktorý bol skutočne podtrhnutý tragédiami. V mnohých prípadoch sa jedná o vypočítavý marketingový ťah. Nehody sa stávajú, sú na dennom poriadku. Prirovnala by som to ku spevákom a kapelám, ktoré ohlásia posledné turné, čím pritiahnu davy. Nakoniec je tých koncertov ešte niekoľko, a potom aj herci, čo údajne zomreli, si v nejakom filme ešte zaúčinkujú.
Horor v súčastnosti:
Kapitolou samou o sebe sú horory z dielne Japonských tvorcov. Tie teda vedia ako na diváka. Možno ste videli Kruh (1998), Oko (2008), Clonu (2008), Nenávisť (2004). Na túto kategóriu si trúfnu iní labužníci. Netvrdím, videla som, ale to nie je nič pre mňa. Tu napríklad spomeniem, že Kruh z roku 2002 ma dostal, lebo prišiel s niečím, čo tu ešte nebolo, respektíve prišlo niečo iné, po všetkých tých žhavých príšerách a upíroch, Helloweenoch. A možno sa niečo stalo v Piatok trinásteho, keď sa nám občas zdá, že sa deje Nezvratný osud po boku Votrelca z vesmírnej lode, lebo ak sa nezobudíš včas, uvidíš ako vyzerá Nočná mora z Elm Street. A potom ma vždy hnevali babenky, ktoré pred zlým zlým ujkom nebežali z domu, ale s Vreskotom si to merali hore po schodoch, odkiaľ už, pochopiteľne, nebolo veľa možností úniku. No teda. Z obývačiek sa nám vždy všetko komentuje najlepšie, všakáno? ;)
Nový boom zaznamenali dokumenty snímané domácou kamerou pod názvom Paranormal Activity. Na rozpočet 17 - tisíc dolárov sa tržba vyšplhala k závratným sumám. Niektorí sú filmom, ktorý nemá bohvieaký scenár, pobúrení. Aj filmoví kritici nechápavo krútia hlavami, nad otázkou, ako je možné, že si zíkal toľkú popularitu divákov. O tom, že si ju získal, svedčia vypredané lístky počas premiér, zisky z DVD predaja a počet stiahnutí na webe. Iní, prezmenu, poukazujú na jeden detail, a to: že si s vecami ako vyvolávanie duchov, treba dať pokoj.
Zvedavosť v letnom tábore nedopadla dobre
Tak teraz neviem. Viem len jedno: keď som bola ešte prcek a v letnom tábore sme mali takú tú dosku, už ani neviem, odkiaľ sa vzala, myslím dosku na vyvolávanie duchov, nedopadlo to dobre, a nerada na tú noc spomínam. Takisto to viac ľudí v mojom okolí už riešilo, lebo tiež to dopadlo nedobre. Asi existujú veci medzi nebom a zemou, veci, do ktorých netreba zasahovať, veci, v ktorých by sme sa nemali vŕtať. Myslím, že sága Paranormal Activity dokáže pocukať s nervami.
Je dôležité oddeliť fikciu od skutočnosti
Horor hororom zostáva dovtedy, pokiaľ vám naskočia zimomriavky a stuhne krv v žilách, keď sa kľúčové scény zaryjú hlboko do spomienok, ale nie natoľko, že hlavu zaťažia a dostanú vás do depky. Pokiaľ sa však pri sledovaní hororu dokážete odreagovať, je dobre. Otvára dvere do ľudskej mysle, nie s účelom zatemniť zdravý rozum. Horor sa svojou typickou atmosférou pokúša o jedinečný zážitok strachu, ale nemá zničiť. Horor asi nie je pre každého. No prečo. Môže docieliť pravý opak a pomyselná hranica medzi fikciou a skutočnosťou, sa rozplynie. Môže sa totiž udiať taká vec, že bude každý tichý sused, ktorý sa nikomu nezdraví, psychopat, lebo preferuje samotársky spôsob života, a dievča trpiace epilepsiou má v tele určite démona a potrebuje exorcistu, nie lieky.
Ja a horor
Letná búrka nám so sestrou zmarila plány, preto nás nenapadlo nič zmysluplnejšie, než si vychutnať nejaký horor. Do parapety sa navážal silný dážď, udierali blesky; atmosféra ako vyšitá. Už chýbala iba chata kdesi na samote v lese, uprostred ničoho. Možno si poviete, že sme ťuknuté, ale my sa rady bojíme, ale iba pri pozeraní hororov. Nie sme v sekte ani nič podobné. Rady sa obklopujeme peknými vecami, myšlienkami, nie sme tvrďasky, v izbe nemáme žiadne vúdú somariny, nešprtáme sa v čiernej mágií, neveštíme z kariet, kávy, z dlane. Sme úplne obyčajné holky, občas tak trochu potvorky, len sa vieme, pri dobrom horore, prudko odreagovať.
Ale teda sa vrátim, bo som chcela povedať, že si tak pozeráme tzv. ducharinku a zrazu sestra zhúkne, aby som sa pozrela na záclonu. Hýbala sa. Pomóc! Ale nie, nehýbala sa preto, že by do nej fúkal samotný duch, to len prievan cez škáru v okne tomu pohybu trochu dopomohol. Alebo: desivá filmová scéna, blesk a do toho sa, navyše, otvoria dvere od šatníka, ale nie preto, že by na nás medzi vešiakmi niekto číhal, ale pre zaprataný priestor v ňom. A na príčine občasného vŕzgania skríň je tiež iba fakt, že drevo pracuje. Síce by mohlo pracovať v inej chvíli. :o)
V prípadnej diskusii uvítam vaše obľúbené kultové horory.
