Videla som tie kusy ľadu predo mnou. Sústredila som sa na ne, čo bola obrovská chyba. V závratnej rýchlosti, akou som sa rútila, som preleteniu a tvrdému dopadu už nedokázala zabrániť. Tá sekunda zaváhania a strachu rozhodla, že spadnem a dolámem sa.
Silný úder, ľad so snehom na tvári, chvíľa úplného ticha v tme a už len prenikavá bolesť. Výkrik s ozvenou, ktorý som počula snáď len ja; prosím, chcem vidieť... Zo vzdialenej lanovky sa ozývali zdesené výkriky očitého svedka. Moje volanie o pomoc som pre intenzívnu bolesť iba šepkala. A potom čakanie na kopci v horách, čakanie, ktoré trvá doteraz, ma vyzásobilo nesmiernou trpezlivosťou.
Ako mi nedávno S. napísal. Snáď mi dovolí použiť túto pre mňa motivačnú citáciu: „Takmer vždy sa všetko na dobré obráti, len treba dať veciam čas, a neočakávať hneď nejaké prevratné zmeny a zlepšenia.“ Aj toto bola jedna z formuliek, ktoré mi v hlave o to väčšmi odštartovali pozitívne myšlienkové vlny. Rovnako moji najbližší, ktorí ani raz nezapochybovali, stále verili a veria, že to dám, a svoje myšlienky v tomto smere spájali iba v jediné - v zotavenie.
Ako sa človek dokáže upnúť na prvú informáciu, ktorú vám zopakuje hneď niekoľko lekárov po sebe: „Nemám pre vás dobrú správu. CT-čko potvrdilo, že je to ten horší príklad... Musíte počítať s trvalými následkami. V podstate ste mali šťastie.“ Opakovalo sa mi to v hlave dookola ako obohraná platňa.
Ale potom som si začala opakovať niečo iné. Prestala som sa upínať na pretrvávajúce bolesti, stavy úzkosti, vlastnú imobilnosť. Nechcela som skĺznuť k seba-ľútosti. Moja vlastná pýcha, s ktorou sa dlhodobo pasujem, sa mi teraz uškŕňala. Mala navrch. Tento stav nehybnosti a nepružnosti ma oberal o dôstojnosť, o schopnosti poradiť si pri bežných úkonoch.
Môj stav sa však začal zázračne meniť vo chvíli, keď som si na plné obrátky predstavovala, čo mám ešte v pláne, že chcem pokračovať v projektoch, pohybovať sa slobodne a bez obmedzení, podniknúť cestu do hôr a lesov, byť tam, kde ma život najviac potrebuje, upla som sa na sny, ktoré ešte túžim zrealizovať.
Smútok a zlosť. To dostihne zrejme každého ležiaceho človeka. Nebezpečná kombinácia, ktorá zotavovaniu nikdy neprospieva, práve naopak... Prejavy hnevu zotročujú a ťažia ako okovy. Tie ťahajú len hlbšie ku dnu, a vy sa v tom močiari začne topiť, dusiť, a to je zlé. Ak celý deň myslíte len na to, ako zle sa máte, čo všetko nemôžete robiť, takto sa zmena nedostaví, navyše sa na vás začnú lepiť samé zlé veci, príhody a pocity.
Po čase hnev ustupoval a s ním aj všetky nebezpečné šedé myšlienky. Prichádzali zmeny a stále prichádzajú. Čelila som svojmu strachu a úzkosti. A zrazu som pociťovala iba vďaku za to, čo mám a čo môžem vykonávať, že stále dokážem byť užitočná.
Dnes sa pri spomienke, keď som viedla "zápas" s lekármi ešte v nemocnici, len pousmejem. Vtedy som kládla otázky typu: A kedy budem môcť chodiť? Veď ja už chcem ísť do lesa a hôr. Ten rozbehnutý grafikon v hlave bol jasný. Kedy? Kedy? Akoby som nechcela počúvať, čo mi hovoria. A už vôbec nie pripustiť. Aké trvalé poškodenie!? To nie! Nie, nie, nie! ozýval sa môj vzdor. Žiadne mantinely a ohrádky pre život. Uvedomovala som si, že lekári ma len oboznamujú, diagnostikujú údaje z faktického a medicínskeho hľadiska. Keď si to tak rekapitulujem, už na lôžku v nemocnici sa spustil ten hnací pohon: Nikdy to nevzdať!
Na záver, po operácii, mi môj hlavný lekár napokon povedal niečo krásne: „Teraz je to len na prírode, pozitívnom myslení a ako si s tým vaše telo poradí.“ Koľko nádeje v slovách odborníka. Chcela som ho objať za to, čo povedal. Keď vám vleje nádej aj človek, ktorý nad tým, čo mal pred sebou, len krútil hlavou... A dnes? Dnes vďačím za každý náznak zlepšenia a pokroku. Síce sú to krôčiky, zatiaľ, len s barlami, ale čochvíľa aj bez nich! :)
Som vďačná za každú jednu myšlienku, ich nádhernú silu. Vďačím lekárom a nemocničnému personálu. Vďačím mojim najbližším a veľké poďakovanie patrí aj ľuďom, ktorí ma podporili, aj keď ma nepoznajú.
Ďakujem preto aj Vám všetkým z celého srdca...
Foto v článku: ja, v perexe : tu
