Slnečné pohladenie takmer v lese nemohlo byť väčšmi spútané, než pravý okamih, ktorý sa ozýval každou halúzkou poludnia. Hovoria mi, o tom, ako to stačí, čo pridlho trvá; koľko znamená záťaž, ktorú bedlivo stráži živá kulisa vo vlastnom uväznení. Preto treba ísť ďalej a nanovo, alebo iba ďalej, lebo názor, odžité pravidlá, a stále môj život.
Možno vytáčaš číslo v adresári iba tak, hoci nič iba tak nerobíme, len niekedy sa všetko, iba tak zrkadlí. Kreslím viac, práve tak, ako som dlho nemohla, nielen machuľa v skicári, črty tváre, obrysy vlastností a ich rozpité kremičité výkriky, ktoré dnes nehoria vášňou. Možno to len viac bolí, než rozpráva, keď ma bolo menej, nerušene, bez zábran. Nielen vlastnosti farby, vôňa chleba a nočný chlad. Pod nechtami sa krčia zvyšky ohňa, pre ktoré zopínam predstavy za prosby a hlad srdca. V stužke ešte vlhké vlasy, z ktorých svet pre niečo iné, iba tak nezmyl, čo som chcela, aby si pýtalo svoje.
Zahmlený výhľad, keď sa vraciam domov, pre nepatrné mravenčie činnosti, ktoré mi nedali dôvod chýbať, ani utekať, nevyplakane pretrýzniť sa, až k dužine. Nič nie je normálne, lebo práve preto, ako sa všetko zdá byť verné zvyklostiam, móde a slovám, sa nepoznám menej. Klavír chýb a môj Chopin vo mne. Vždy sa prebudím. Stále ja a zreteľná, no uviaznutá dúha ani v stredu nehreje. Priskoro ma budí kohút, ktorého niekto chová, aby tu bol, aby pocit domova. Pocit, že sa smeje, tesne, a nevhodne, keď sa vždy ráno, bez zázraku, deje všetko odznova.
perex: ja, foto: my
