Posadila som sa tesne k oknu a pootvorila ho. Osviežujúco chladný vzduch nasiaknutý nočným dažďom ma úplne prebral. Možno ma budete považovať za blázna, ale zrazu som pocítila, aká som mimoriadne, pritom tak jednoducho šťastná.
Uvedomenie si šťastia prichádza v istých intervaloch, sú to momenty, nepatrné záblesky, kedy sa len tak bezdôvodne usmievam a túžim objať celýýý svet! : )
Tichú uličku medzi domami prehlušil silný dážď - zaujato som počúvala tie monotónne údery kvapiek o parapetu, a začal sa mi premietať uplynulý deň.
Spomenula som si na zastávku. Na obraz počas čakania na dopravný spoj. Nie je na tom nič nezvyčajné, dennodenná scéna: ľudia prichádzajú, obchádzajú sa, nastupujú alebo dobiehajú, niekedy do seba aj narazia. Pristupujú k výveske odchodov, tisnú sa k sebe, s tradične rannou nervozitou kontrolujú čas. Po chvíľke odstúpia od tabule s cestovným poriadkom a splynú s davom. Sem-tam nejaký opozdený žiačik mešká na vyučovanie. Ľudia na zastávke väčšinou netrpezlivo prešľapujú, opakovane sledujú čas, ťukajú do mobilov, zívajú, alebo fajčia.
Ranné zastávky sú mĺkve, zaspaté, chmuravo zádumčivé. Obzvlášť, ak sa od skorého rána oblačí, počasie je nepriaznivo sychravé, upršané.
No a vtom som ho zbadala. Staručký starký pristupoval k zastávke pomaly, akosi sústredene sa opieral o hrboľatú bakuľku, ručne vyrezávanú. Z hlbokého vrecka opotrebovaného kabáta, na ktorý sa dozaista viaže nejaký veľký príbeh, vykúkali preložené noviny.
Ako míňal ľudí, jednému po druhom sa pozdravil, z hlavy sňal klobúk a každému zaželal dobré ráno. Neostal zaskočený, keď jeho pozdrav mnohí neopätovali. Naopak. Usmieval sa ako rozprávkový deduško, na ktorého sa zatrpknutosť a zlá nálada len tak neprenesie. Taký deduško prichádza vždy znenazdajky, nepoberie sa preč bez toho, kým nepovie nejakú pravdu o živote.
Vyžarovala z neho životná múdrosť, vyrovnanosť, spokojnosť. Bola som presvedčená, že v sebe nechová nijakú nenávisť, zlosť či závisť, že žije v rovnováhe. Pokojná myseľ naznačovala, že je s celým životom vysporiadaný. Vyžarovala z neho pokora k životu samotnému, úcta a istý temperament, ktorý sa nezlučoval s pokročilým vekom. Snúbila sa v ňom akási ľudská mäkkosť, láskavosť, rozvážnosť s razantnosťou a rozhodnosťou.
Keď pristúpil ku mne, prihovoril sa. Žeby postrehol, ako upútal moju pozornosť?
„Ako pekne sa usmievate!“ Zaskočil ma. Jeho otvorenosť a bezprostrednosť prísť k cudzej žene a vyjadriť kompliment so záujmom o ľudskú konverzáciu. Chvíľku sme sa teda neviazane rozprávali. Hlavne o zime, snehu, o upršanom januári.
Slová o počasí mi v tomto prípade neprišli, ako keď sa človek snaží vyplniť ošemetné ticho, kedy neviete, o čom sa máte s dotyčným rozprávať, preto nadhodíte triviálnu tému o počasí, len aby ste sa vyhli obávaného ticha. O počasí však vravel, akoby to bolo to najvzácnejšie za posledné roky, čím sa zaoberala jeho myseľ.
Tiež som sa ho opýtala, kam cestuje takto zrána. „Iba tak za životom, kým ma nohy nesú,“ poznamenal zvesela. „Rád stretávam ľudí, mám rád zastávky a vlakové nástupišťa, kde pozorujem život v reálnej podobe. Najradšej sledujem mávanie po výstupe z vlaku, srdečné zvítanie a objatia ľudí, keď vidím lásku medzi nimi, keď sú vtedy ľudia obalení nehou, hýria farbami. Takto sa necítim osamelý, aj keď prázdne miesto po mojej manželke už iná žena nedokázala vyplniť. Svet je krásne miesto pre život, nemyslíte? Tiež som kedysi túžil po kadečom, čo som nemal. To je jedna z najväčších chýb, ktorej sa človek dopúšťa - keď kazí to, čo má, túžbou po tom čo nemá.“
Pochopila som, že som starkého pre niečo mala stretnúť.
Nič sa nedeje bez príčiny. :) Pripomenul mi, na čo niekedy zabúdam. Že to pravé šťastie prichádza z nášho vnútra. Tiež som kedysi pripisovala šťastie udalostiam okolo seba, čomusi zvonku. Ale všetko môže byť len dočasné.
Vždy nás môže postihnúť niečo nečakané. Záleží na nás, ako sa s tým, čo príde, dokážeme vysporiadať, ako sa nad nepriaznivé životné epizódy vieme povzniesť a preniesť.
Lebo človek nemusí byť vždy veselý. Predsa, nie je na tom nič zlé - aj smútok, ktorý k nám občas zavíta, pozvať do svojho vnútra, prijať ho ako dočasného spoločníka, ako možnosť spomaliť, zahĺbiť sa, mnohé pochopiť, zužitkovať v príležitosť, lepšie poznať seba samého, ako možnosť chápať podstatu života, nielen biologické potreby.
Ani ľudia sa na nás nemusia vždy usmievať, byť k nám milí, slušní či ústretoví. Niekedy si stačí položiť otázku, nakoľko je vôbec potrebné prisvojiť si nálady, zatrpknutosť, zlosť iných, či by nebolo lepšie, keď sa usmejem, otrasiem a nedovolím preniesť kyslý výraz aj na seba. A pôjdem ďalej. Ja za ich mrzutý stav nemôžem. :)
Aj prípadná choroba či vážne zranenie, bolesť rýchlejšie ustúpia, ak im nebudeme venovať viac pozornosti, než si v skutočnosti zaslúžia.
Po niektoré dni sa stáva, že slnko vidíme len na obrázku, lovíme ho v spomienke, predstavujeme si, ako dokážu hriať jeho lúče, aké blahodárne účinky má dostatok denného svetla, ale to neznamená, že nálada musí klesnúť pod mrazu, ak nám chýba sneh, zima, akú sme poznali kedysi.
Možno je to dlhá ale nie marná cesta, prijať šťastie, byť prítomný v danom okamihu, byť rád za to, čo je tu a teraz, byť tu pre iných, ale vedieť povedať nie v pravý čas... Byť šťastný aj bez evidentnej príčiny, iba tak pre život sám, s tým čo je a byť nemusí...
foto v perexe: tu
