Keď sa dostávaš do centra pozornosti, si v rozpakoch, čo zaváňa povrchnosťou, ale to ešte neznamená, že nevieš, ako v danej chvíli reagovať. Veľmi rýchlo pochopíš súvislosti, preto svoje myšlienky držíš na uzde. Tvoje slová majú silu meča. Vedia udrieť a vedia hriať. Hovoríš pravdu, nech už je akokoľvek drsná a nepríjemná. Pravdu si kedysi očakával aj od iných. To sklamanie ťa už dnes nestojí, aspoň, toľko úsilia.
Ľudia nepoznajú tvoje slzy, nevedia, čoho sa bojíš, nevidia, keď ťa niečo bolí. Nevyčítaš im vôbec nič, veď sa netopili v prúde tvojich zápasov.
Občas na teba krivo zazerajú, lebo nevideli tvoje slzy ani na pohrebe najlepšieho priateľa. Plakal si ďaleko a sám. Nikomu si sa nezaviazal, o jeho ženu a deti si sa však postaral. A nič na tom nemeníš ani dnes. Nechceš za to žiadne služby, službičky.
Žene si brat, deťom najlepší kamarát. Špuntom ukážeš stromy, na ktoré ste liezli, tých niekoľko zdolaných strmákov, ploty, čo trhali gate. Povieš im o malých grázloch, čo mali tajomstvá a nepísané zákony. O pádoch na hubu a sile kamarátstva. O rozbitých oknách a dievčatách. O samote a slobode. O všetkom, čo tvorí svet v živote muža.
Ty ...
Nič nesľubuješ, konáš, preto, čo začneš, aj dokončíš. Vieš, čo pre ľudí znamenáš, no nerobíš sa vzácnym. Si presne tam, kde si to situácia vyžaduje. Neviem, ako to robíš.
Neviem, kde sa v tebe berie toľko sily a vytrvalosti. Rešpektu a zraniteľnosti súčasne. Keď si svedkom krivdy, zasiahneš. Neveríš klebetám a názor väčšiny vždy preveríš, nech už je stádo v akejkoľvek presile a v akejkoľvek prevahe sú jeho argumenty.
Vieš, ako sa zachovať v centre búrky a čo robiť v blízkosti medveďa.
Nikdy neprehliadneš odkotúľanú loptu z ihriska. Prihráš a s krpcami uhráš jeden polčas. To, že sa ponáhľaš, si necháš pre seba. Naučíš ich pár kopov a hlavičiek.
Nevyčítaš ľuďom ich slabosti a úsmevmi tiež akosi neplytváš, ale keď sa schuti zasmeješ, tak vtedy, vtedy akoby si celý svet na tvojom smiechu pochutnal.
Naozaj neviem, ako to robíš...
Ženu, ktorá sa ti páči, nenamotávaš na sladké reči - zavedieš ju na miesta, kam chodíš najradšej sám, a nezaviažeš jej pritom oči.
Nevyznávaš sa z veľkých citov. Potešíš ju drobnosťami. Ten čas, ktorý si strávil pri výrobe drevenej truhličky na drobnosti, je tvojim ľúbim, to, že zviažeš štós papierov a vyrobíš zápisník, keď tak trochu ťarbavo obkreslíš svoju medvediu ruku, to je tvojim, čo pre mňa znamenáš. Že poznáš jej želania, skôr ako ich vysloví, je tvojím chcem s tebou zostarnúť. A čo sa nedá chytiť, ovoňať. A má svoju hodnotu.
Ženu doprevádzaš až k dverám, a potom, čo cúvneš v tme, sa akoby záhadne vytratíš. Si lovec, ale počkáš, kým to bude sama chcieť, dopraješ jej čas, nech už je túžba po nej akokoľvek silná, ukrutná. Netlačíš, neprosíkaš, nevydieraš. Hoci, žene, ktorú vidíš ako maminu vašich drobcov, necituješ ódy Shakespeara za svitu mesiaca a nevtískaš sa do zbierky myšlienok jej sveta, do jej sveta akosi prirodzene zapadáš. Ale poznáš, aký odtieň majú jej oči, ako krčí nosíkom, keď sa chichoce, akú farbu má jej hlas, keď je smutná, ako sa jej vlnia vlasy, keď prší, poznáš mimiku, keď sa na teba chystá niečo dôležité vybaliť. A vieš, ako pri búrke potrebuje, aby si jej zovrel ruku. S tebou sa vždy cíti v bezpečí. Ostaň sám sebou. Dobre?
Nikdy nezabudni na toho chalana z ihriska a stromov, ktorým si bol. Si výnimočný. Aj v tom, že sa nešplháš po slabostiach iných a nevidíš v tom príležitosť rastu. Oceňujem, že si priamy a férový. Nie si zákerný. Si úžasný kamarát. Ostaň pekným človekom.
Nemeň sa. Ten kus teba by potom chýbal.
