Ale máš pravdu, stojí námahu si ho vo chvíľach šťastia uvedomiť. Taká pravda nepáli.
To sú tie minúty, keď si ako malá záplata behal po záhrade starých rodičov. Potom si mal 16, a bol si strašne bohatý.
To je miesto, kde Ťa niekto čaká a je s Tebou rád, nech už akékoľvek farby a tŕne boli dosadené do hodiny Tvojho vlaku. Lebo dni sa pekne menia, to nezmeníš. Ani sa o to nesnaž. Ty si stále svoj.
To bolo vtedy, keď si nič neodkladal na zajtra. Keď počúvaš hudbu, a nechceš prestať.
A čo ľudia, ľudia pripravení hocaj o polnoci hľadať možnosti a nie trápne výhovorky?
Si šťastný, viac o sebe nehovor, že si mizerný fotograf, veď vyvolávaš stále také odtiene a príbehy, ktoré Ťa nikdy neuzemnia. Nehľadáš výnimočnosť, no poznáš jej okamih.
Je šťastie, ak nachádzaš prístav, hoci všetky lode sú už dávno na mori. Ty si šťastie, lebo v Tebe prúdi život, a do diaľok si Ťa voľne unáša. Ten pocit sily, keď Ťa nezlomí vek ani choroba. To je práve ten pocit sily, keď neexistujú prekážky.
Jaj, človek. Vezmi si ho. Teraz hneď.
Je iba Tvoje. Na každý deň. Kúsok, kúsoček.
Hodiny šťastia ukazujú iba minúty; povedal Byron. Vieš, že neklamal?
Nastúp, tento vlak n e m e š k á.
Vzal jej bubliful a tú ruku už viac nepustil.
A potom sa bez dychu pozeral, ako beží.
Nepýtal sa, kedy sa, a či sa, vráti...
jeho, nespútané...
