Mlčanie noci, jej nedotknutý hlas
Žiadne mená, žiadne podanie ruky, ani úsmev. Nič. Nespozorovala som žiadnu emóciu. Nevyzve ma, aby som si prisadla, nedá mi najavo, že je rád, akoby si celkom odvykol od spoločnosti ľudí. Ako dlho nehovoril s človekom? A zrazu žena, žena s mandľovými očami, žena plná úzkostlivých otázok, pre ktoré si vyplašene hryzie do ľadových pier, ona, zmätená. Je v ňom toľko zanovitosti a zraniteľnosti súčasne. Pre istotu som sa vzdialila, takto odtláčala splašené myšlienky na tuláka; iba priložiť do ohňa, vrátiť sa ku knihe a obrázkom, utíšiť napätie a hlad. Neuprieť sa na ten jeho znamenitý profil.
...z tieňa
Pochopila som, že toto je trpká daň za život v lone divej prírody, pre iných.
Vysoko, v strmých skalách premlčal celé roky.
Žiadne otázky. Iba tam, kdesi, sa opieral o mŕtvy bod za oknom. Pochopila som, ako veľmi sa tohto poznania túžim dotknúť. Brániť sa, by bolo zbytočné. Mlčanie môjho Robinsona ma priťahovalo natoľko, že som sa nechcela brániť. Podmanení vlastným myšlienkam sme zvádzali boj ako zúrivá víchrica tam vonku. Akoby sme čakali, kým sa sviečka teplom nerozpadne na vosk a knôt. Usmiala som sa a zaplietla si vrkoč.
Nevadí mi, že o ňom nič neviem, dokonca sa ho vôbec nebojím. Obrázky, z ktorých je všetko bližšie, než prítomnosť, sa vo mne, v tej chvíli, rozprestierali ako cudzie ľudské teplo, ako lemčík, nenápadný austrálsky vtáčik, ktorý má cit pre krásu. Svoj príbytok si farbí, farbí ho takým miniatúrnym štetcom vytvoreným z vlákien stromov, bobúľ, štetec drží v zobáčiku, namáča ho do farby a svoj domov si skrášľuje ilustráciami.
Obraz, ktorý (vo mne) zanechal
A mne sa to páčilo, bolo to pre mňa iné, nové, ako keď na horských hrebeňoch vyrastajú mladé smreky, borovice, alebo sa popása lesná zver, pre ktorú je stret s človekom, zväčša, osudový... ako stret dvoch ľudí z rozdielnych kútov sveta, akoby boli potiahnuté modrastým srieňom ako nejaké plody nedotknutej časti prírody.
Kým ja chystám vývar z repíka, on mi kreslí apatické pohľady po chrbáte, pritom celkom presne ako mráz, napodiv sústredene, hoci ho nevidím. V predstavách trepocem krídlami, chcem byť rozhodná, len sa sústrediť na jeho krvavé rany a omrzliny, dôveruje mi. Ako sa rozžiaria jeho oči, keď sa usmieva? Aký tón má jeho hlas?
Ak by sme to vzdali...
Prespal dva dni, dve noci. Kým spal, oprala som mu veci, vymieňala obklady, pokiaľ horúčka celkom neustúpila a nenabral síl. Nikdy nejedol v mojej prítomnosti, až keď sa uistil, že naozaj spím. Ráno zanechával mokré stopy na podlahe ako májová rosa.
A potom, vyzývavé rána, ešte za tmy, chodil po mojich drobných stopách v snehu, prekryl ich tými svojimi, ktoré som v tom záveji, ráno, našla. Neviem, prečo to robil, ale zvykla som si na to, bola to hra, nový a nový obrys človeka na bielom koberci, ako púť za zdrojom liečivého prameňa. Prešiel týždeň, mesiac, možno roky, stále sme mlčali a prehryzkávali tajomstvo nášho života, našej minulosti, listovali sme, vzájomne, po stranách našej podivnej reči, iba takto, akoby sme sa poznali celý život, dva životy a viac, úplne najviac, ...až raz odišiel, celkom, bez jedinej prosby, aby ostal.
Odišiel, lebo musel, lebo srdce dobrodruha je také. Ostal (mi) po ňom (nielen) sveter, v ktorom spím, maľujem, sveter, ktorý mi nechal s jediným poďakovaním na lavici pod oknom, v tom svetri hýčkam svoj svet, zatváram dvere, okná, a som takto šťastná. Až nebudem chcieť zabudnúť, pôjdem naozaj ďalej, k začiatkom, iba pre nové konce a nové začiatky. Tie ma už mlčky čakajú, ako sen, ako nový nový tieň. A to za to stojí.
