Septembrové vydanie som zhltla jedným dychom. Ani riadok nazmar.
Nie raz: Koľko nerozvážnosti! Nevzala som zaplatený časopis.
Nie raz: Nad výdavkom som ľahostajne mávla rukou.
Chyba! Chýb je viac.
Predajcovia Nota Bene nežobrú, oni si takto privyrábajú. Ak v jeden deň predajú viac časopisov, peniaze si musia rozrátať t.j. rozpočítať výdavky nasledujúcich dní či týždňov, učia sa kalkulovať, myslieť na každý nový deň, dopredu.
V prvom rade si časopis zakúpia za polovičnú cenu, úspech z predaja potom závisí od vlastnej šikovnosti, trpezlivosti, v neposlednom rade, od nevtieravej komunikácie.
V blízkosti predajcu nesmú stáť deti mladšie ako šestnásť rokov.
Predajca nesmie byť pod vplyvom alkoholu!
A porušenie tohto kódexu zapríčinilo, prečo som časopis prestala kupovať od pána, ktorý do osudného rána dennodenne postával na svojom mieste, slušne oblečený, triezvy. Čo vidím, on je pod parou. Viem, zlomený tvrdou fackou života - opitý raz, opitý ďalšie dni - od dotyčného som časopis viac nekúpila. Už nepredáva, ráno sa občas vídame v autobuse, obaja automaticky sklopíme zrak, vzápätí sa sústredíme na výhľad za oknom.
Vystriedal ho iný predajca. Žena, asi päťdesiatnička, zaiste mama, niekoho priateľka, bývalá suseda, spolužiačka; skromne odetá, v čistom. Triezva. Stojí tam, taká neistá, akoby uviazla v hmlistej uličke existenčného dna, v prázdnote budúcnosti, ale stojí tam - rozmýšľa. Vidím pocit beznádeje, pri ktorom mi náhle zovrie hrdlo. Chcem pri nej pobudnúť, ako pri starej známej, nech prehodíme niekoľko výstižných viet, ale, ale som veľký zbabelec. (...bojím sa jej príbehu? Asi to tuší...) Žiaľ, jediné, čo (zatiaľ) dokážem, je zapriať šťastia, nič viac. Chabé, áno.
Dóza teplej polievky
Vlaňajšiu zimu som sa stala svedkom, ako sa akási žena pristavila pri jednom z pouličných predajcov. Mám stále pred očami, ako mu podáva teplú polievku, k nohám kladie igelitku s oblečením. Asi prišla s ponukou príležitostnej práce, lebo v tom pohľade svitol záblesk novej nádeje, radosť, ale zároveň trpká príchuť poníženia. Toto všetko som tam videla, na ten pohľad nemožno zabudnúť, na ten pohľad nechcem zabudnúť.
Ako to funguje? Nie sú ich snahy zbytočné?
Chcela som sa o ľuďoch na rozhraní dôstojnej existencie dozvedieť, čo najviac, chcela som vedieť, kde prespávajú, z akej čiastky sú nútení prežívať, kde je najbližšia rodina, kam sa podeli verní priatelia, de facto, aké sú reálne možnosti pomoci. Odpovede som našla vo viacerých číslach, medzi riadkami skutočných príbehov. Niektorí, čo mali to šťastie, žijú na ubytovni, iní v nocľahárni a tých, ktorým je domovom ulica, žiaľ, pribúda. Poniektorí pomoc odmietajú, na tento spôsob života si, buďto zvykli, alebo sa spoločnosti odcudzili natoľko, že sa do nej, už nedokážu vrátiť. Naopak, mnohí chcú (potrebujú) radikálnu zmenu, obrat k lepšiemu - nájsť si prácu, slušné bývanie; veru, zjavne nemožné ciele v toľkých prípadoch. Sú nútení, pozerať na svet, z môjho pohľadu, možno až priveľmi reálne, hoci sú aj takí, čo neprestali snívať, ale s nohami pevne na zemi, ešte nepochovali nové dni. Naopak. Snažia sa porozumieť ľuďom naokolo, sú dobrí poslucháči. Dokonca sa medzi nimi nájdu priekopníci bláznivej nálady, skalní šašovia s nadaním obveseľovať davy, či znudených okoloidúcich. Často si kladiem otázku, nakoľko ich takýto predaj dokáže posunúť vpred. Aký význam majú tieto slimačie posuny v bezútešnej existencii, s akým zámerom sa, zrána, vydajú na predajné miesta; kde prestoja celé dni, akú váhu majú zasiate zrná v nich, v nich samých...?
Kúpim časopis, keď predajca vonia, keď je pekne oblečený?
Smrdia. Brzdi, aj niektorí páni v oblekoch okolo seba šíria zápach potu, rovnako aj ženy v kostýmoch, tak čo. A na druhej strane, ako by sme sa pozerali na predajcu, ktorý vyzerá naozaj slušne, vkusne až moderne nahodený? Alebo: Kúpili by ste si od neho časopis, keď má mobil, značkovú obuv, dokonca vonia? Aj ten mobil, aj to oblečenie, obuv s najväčšou pravdepodobnosťou dostal darom.
Prvý pouličný časopis má 20 rokov...
The Big Issue London vznikol v roku 1991 v Londýne. Založil ho úspešný podnikateľ Gordon Roddic a pouličný básnik John Byrd, ktorý bol so životom na ulici bytostne stotožnený. Časopis sa začal venovať háklivým sociálnym témam z pohľadu profesionálnych novinárov. Dnes sa posolstvo tejto myšlienky šíri do celého sveta. Hlavným cieľom je dopomôcť bezdomovcom, ľuďom v drsných podmienkach prežívania, postaviť sa na vlastné nohy, získať stratenú sebaúctu, nadobudnúť schopnoť pracovných návykov. Je mostom medzi ľuďmi bez domova a ľuďmi na tej opačnej strane.
10 rokov Nota Bene
Nápad skrsol v hlavách troch študentov sociálnej práce. Sandra Tordová, Martin Opeta, Zuzana Šedíková boli iniciátormi a zakladateľmi občianskej organizácie Proti prúdu pomáhajúcej ľuďom bez domova. Nota Bene vychádza od septembra 2001, jeho hlavnou úlohou je kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Začiatky boli ťažké, nakoľko ešte nebolo známe ako protagonisti zvládnu profesionálny chod časopisu, od existenčnej po redakčnú koordináciu. V redakcii sa, podľa slov Sandry T. vystriedalo viacero šéfredaktorov, ale každý z nich bol prínosom. Každý z nich v ňom zanechal kus práce, kus seba.
Zaiste každý novinár, aktivista, sociálny pracovník, právnik, každý človek okolo časopisu v ňom nechal kus svojej duše. Sandra T. a Martin O. spomínajú na neľahké začiatky, na vstávanie zavčas rána, na tridsaťkilové batohy s časopismi, na začiatky, keď fungovali bez vlastných priestorov, na prvé kontakty s ulicou, na bezdomovcov.
Oni, bezdomovci, sú takí a takí, my sme na druhej strane. Viem, nechceme ich vo svojej blízkosti, nechceme si ich nasťahovať do bytu, podať ruku, viesť s nimi rozhovor, nechceme ich stretávať, nechceme s nimi cestovať, nechceme sa nimi stať, nechceme...
(Názov článku je rovnomenný s názvom hry v septembrovom vydaní Nota Bene)
