Keď sa ku mne priblížili so zámienkou, či nemám oheň alebo iba tak bezdôvodne, nie vždy si odpustili oplzlé narážky. Volili spôsob doberania ďaleko prekračujúci rámec zábavy. Som bojazlivej povahy, preto som viackrát ostala prekvapená, lebo zabrala slušná prosba, stručné vysvetlenie, že idem z práce príšerne unavená, aby ma nechali. Možno som len mala šťastie. Rizoko, že sa to ešte môže zvrtnúť a skončiť zle, bolo stále dosť veľké.
A potom, vždy som si hľadala miesto v dohľade vodiča. Keby niečo, cez dispečing privolá pomoc, že mi nejako pomôže. Sám vodič je však vystavený agresivite vystupňovanej počas víkendov a v neskorých hodinách. Ale aj v dave nie je ľahké nájsť niekoho, kto by sa pokúsil zvrátiť konfliktnú situáciu. Zastaviť násilie, šikanu, postrkovanie.
Raz si partia šiestich mužov vo veku 20 - 35 rokov zvolila za objekt ponižovania jednu pani okolo päťdesiatky. Komentovali jej účes, kabát, čižmy, všetko. Nazývali ju sockou. Mne sa zdalo, akoby im zo všetkého najviac prekážalo, že ich prestrašená žena ignoruje. Tvár mala celý čas vytočenú k oknu. Sedela predo mnou, vonku tma, preto som v odraze skla videla ten obrovský strach v jej očiach a náznak bezmocnosti, ktorý bol nemou prosbou volania o pomoc. Keď jej začali tiecť slzy po tvári, vnútorný hlas, svedomie alebo ako to nazvať - čosi ma lámalo okamžite zakročiť. Sama som sa, pritom, bála. Sedeli a postávali v tesnej blízkosti. Statní, svalnatí, v presile. Isteže mi v hlave svietila alarmujúca kontrolka. Tlmeným hlasom zo mňa napokon vyšlo: „Ale už by stačilo, nie?“ Vôbec som sa necítila ako hrdinka. „A ty buď sticha, sopľana! Si nejako trúfaš, nezdá sa ti!?“ naklonil sa nado mňa jeden z nich, ktorý mi bol najbližšie. Aká sopľana? Už dávno som dospelá. Mlčala som. O to viac som sa rozklepala. Inštinktívne som odtiahla hlavu, keď sa snažil nastaviť päsť pod môj nos. Do toho sa ozval jeden z cestujúcich, a pridali sa ďalší dvaja páni. Keby akurát nemali v úmysle vystúpiť, neviem, ako by to dopadlo. Ešte si neodpustili buchnáty do okna a vulgárne nadávky.
Podobné ataky som už v MHD zažila, ibaže sa nikdy neozvem. A presne to agresorom vyhovuje. Keď sa tvárime, že sa nás celý ten incident nijako netýka, akoby sme tam vôbec neboli, akoby sme tým vyjadrovali tichý súhlas. Lenže v tejto pozícii obete sa raz môže ocitnúť ktokoľvek z nás. Vaše dieťa, rodič, súrodenec, niekto blízky.
Mnohokrát si povieme, že my by sme určite zasiahli, ale keď k niečomu takému reálne dôjde, neurobíme nič. Ostaneme v šoku alebo čo. Zneistieme, nechceme sa dostať do problémov, obávame sa fyzického napadnutia, pomsty. Možno by sme chceli akosi zasiahnuť, ale strach nás odstaví a umlčí. Nalepíme sa na okno, a stávame sa nepočujúcimi a nevidiacimi ako všetci ostatní.
A to ma desí.
