Siahne do vrecka: „Mám štyri eurá!” dôkazne otvorí dlaň, ukazuje peniaze.
„No poď, sadni si, ostrihám ťa!”
Ešte pred strihaním sústredene chlapcovi prehrabáva vo vlasoch.
Keď je účes hotový, oči malého zákazníka žiaria šťastím a spokojnosťou:
„Ďakujem, teta kaderníčka, že ste ma ostrihali! Ste veľmi šikovná! Ste veľmi dobrá, že ste ma ostrihali. Mamka ma učí, aby som nikdy nezabudol pekne poďakovať a slušne pozdraviť,” dodáva. Sme z neho v pomykove. Kým odišiel, ešte nám všetkým zaželal pekný deň. Také malé uštebotané slniečko.
„Ten chlapec mi dal poriadnu lekciu,” hovorí, čo je zároveň ospravedlnením, smeruje ho mne, ale predovšetkým sama sebe. „Chápete, a ja som mu vo vlasoch hľadala vši,” hovorí skleslo.
„Minule sa ku mne prišiel ostrihať taký mladý, okolo tridsiatky. Sympatický elegánik, fakt dobre vyzeral, a aký fajnový parfém mal. Keď som ho dostrihala, povedal, že sa hneď vráti, lebo si v aute zabudol peňaženku. Myslíte, že sa vrátil? Nikdy viac som ho tu nevidela.”
