Šťanda sa vybrala za prvým slušným zárobkom, tete z agentúry uverila každé slovo.
Prvé, čo sa mi vybaví je nepokoj v podchladenom vlaku, skrehnuté prsty, otázky z neznáma a nových ľudí, očakávanie z pracovného procesu, vo vlaku s čudesnými cestujúcimi; neskôr vystupovali a pristupovali ďalší, dokonca štyri baby, s ktorými som bola na izbe. Cesta do noci. Cesta vlakom, autobusom, vlakom a znova autobusom.
Varovanie od ostrieľaných cestovateliek tkvelo v tom, nech si dám pozor na osobné veci, pas, peňaženku. Pritlač si tú kabelku k telu, drž ju poriadne, stále dookola.
Tak nás šupli do zatuchnutých a vlhkých izieb. Spoločné sprchy na jednom poschodí pre celú ubytovňu naháňali hrôzu. Obzvlášť, ak ste zvyknutí na istý uspokojivý štandard, súkromie, hygienu. No čo, neprišla som na rekreáciu, ale makať, chcem predsa zarobiť.
Práca v chlade, prievane, práca na úkol, celý pracovný týždeň 12 hodín, voľné víkendy som zväčša prespala.
Počas telefonátov domov som zapierala skutočnosť, aby si nerobili starosti. Cítila som sa trápne, jediné, čo ma držalo - vidina zárobku: vylepšiť finančnú situáciu, prispieť do rodinného rozpočtu.
Skúška života; alebo ako sa tomu hovorí.
Vystrašená na smrť
Uprostred noci nám do izby vtrhli traja chlapíci. Zacítila som tabak, vôňu kože a ostré pozostatky kolínskej. Cestovali noc alebo dve, povedala som si. Schovaná pod paplónom, neschopná pravidelného dýchania, som si opakovala, že toto je len sen, sen, ktorý trval do chvíle, kým jeden z chlapíkov zo mňa tú prikrívku nestrhol a nezasvietil mi baterkou do tváre. Spýtal sa ma na meno, vek; spi - mi prikázal čudným prízvukom, niečo zagánil na komplicov, hrubých nočných cudzincov, s ktorými potom odišiel. Potichu som sa spýtala, či sú všetky v poriadku a najstaršia pani na izbe ma ohriakla, nech čuším, spím, nerobím problémy. Neposlúchla som, pošpičkách som pootvorila dvere, skontrolovala situáciu na chodbe, následne na mňa, niekto z tmy skričal, aby som zaliezla - rázom, ja zbabelá, som skočila do postele a čakala na ráno. O čo šlo v tú osudnú noc, som sa dozvedela v autobuse, ktorý nás vozil do dielní vždy ráno o štvrtej. Po jednu kočku si prišiel fešák, zdrhla mu z domu, alebo odkiaľ. A potom sa na to zabudlo.
Dievčatá, a čo tak do Nemecka?
Počas obedňajšej pauzy si k nám, na trávnik pred dielne, prisadli dvaja sympaťáci v bielych košeliach. Keď sa mi zdalo, že majú priveľa otázok, tak som zmĺkla. Pri pohľade na vrany si zavše spomeniem práve na toto. Neviem, o čom sa bavili. Mysľou som bola tam, kde počuť iba vlastné obrazce a cítiť farby života. Prebralo ma, keď som zacítila cudziu ruku na mojom kolene. Jediný pohľad - ruka preč. Padal obdiv, zároveň výčitka, prečo tak mladé ženy drú v tvrdých podmienkach. Začali narážky o zárobku v Nemecku, to som už ťahala kamošku preč. Dobre tak. Tri dievčatá sa pre prácu čašníčky napokon rozhodli.
Mala som šťastie
Aspoň v tom, lebo som vykonávala prácu, na ktorej som sa s agentúrou vopred dohodla. Doslova. Nesedela pracovná doba, podradné ubytovanie. A nárok na teplú stravu? V sobotu nakúpiť na celý týždeň. Voda vraj nebola závadná. Pili sme ju 3 dni, prestali sme vo chvíli, keď nám bývalo zle. To sme si vodu, po zvyšný pobyt, kupovali. Na varenie, na pitie. Mali sme, zrejme, aj na hygienu - ešte dlho potom mi vypadávalo neprimerane veľa vlasov.
S prázdnymi rukami? Vydržať!
- veď: sprostredkovateľský poplatok
- veď: cesta, vreckové do výplaty
- iná brigáda mi toto celé;
- nech sa vráti investícia
- plus niečo navyše
- len naprázdno nie
- nepočuť: Ja som ti to hovorila!
Dohodnuté dva mesiace? Nie.
Vydržala som do obdobia, kým z prechladnutia nevypukol zápal priedušiek. Natoľko sa môj stav a stav spolubývajúcich zhoršoval, že sme sa jedno ráno zbalili a pobrali domov.
Tanec a smiech pomáha
Sobota večer - púť do vzdialenej dediny, okošťovať zo zábavy miestnych. Tešilo nás posedenie v príjemnom prostredí, čaro živej hudby, obklopené veselou spoločnosťou všetkých vekových kategórií. Nikto nám nechcel ublížiť, nikto nám nič neprimiešal do nápojov, i vďaka tomu, že sme sa vzdialili, až po ich vyprázdnení. Vracajúc sa nadránom, my malé veľké dievčatá, znavené, beztak oddýchnuté, analýza dojmov z večera a rôzne príhody z čias dospievania, nám celou cestou robili spoločnosť.
V jednu sobotnú noc sme pomáhali P. dopraviť sa domov. Bezpečne a bez ujmy a niečoho, čo by dopadlo ešte horšie, ako to na prvý pohľad vyzeralo. Trúchliaci P., ktorý na diskotéke zapíjal odmietnutie. J. mi celý čas môjho ratovania dohovárala, aby som ho nechala tak, veď nech sa stará, keď sa tak ožral, nech sa domov dopraví sám. Ale čo, cestou mohol zamrznúť, škaredo spadnúť, mohlo by sa stať čokoľvek zlé. Spolu sme prišli, spolu odídeme - trvala som na svojom. A tak, my dve sme dopomáhali dvojmetrovému chlapcovi bezpečne dôjsť domov. Hneď ráno za mnou prišiel P. otec osobne, so srdečným poďakovaním. Poďakovanie v stisku rúk, slová vďaky v pohľade a obal z čokolády mám dodnes vylisovaný v niektorej z knižiek, už dávnejšie som ju chcela pohľadať. Táto príhoda bude, zrejme, navždy spätá s týmto pobytom.
Obdivujem...
rozhodnutie žien, ktoré sú nútené turnus, čo turnus vycestovať niekoľko míľ za prácou opatrovateľky, aby v snahe uživiť rodinu, zarobili slušnú hotovosť. Odtrhnuté od blízkych, nezriedka obklopené neľudským prístupom, ponižovaním. Preto je nevyhnutné, domáhať sa svojich práv, nemlčať v prípade ubíjania ľudskej dôstojnosti.
Niektorí ľudia jednoducho žijú v hladových dolinách, trú každodennú biedu, nevidiac iné východisko, len vycestovaním za zárobkom.
Nie je všetko zlato, čo sa blyští.
V prípade (nielen) pracovných agentúr to platí stonásobne. Ak sa už pre prácu v zahraničí rozhodnete, je namieste popýtať sa na referencie, pozisťovať, čo najviac a hlavne, neveriť pofidérnym (navonok sľubným) ponukám, neplatiť mastné zálohy. Vopred.
Inak, veľa šťastia!
foto: prvé dve: ja, trať: tu
