„Je to ako... vrelá radosť, tradícia, pošli to ďalej.“
Počkala na odpoveď, pri odchode z izby nezabudla reagovať, keďže sa sem tam strapato pretekáme o právo alebo šikovnosť posledného slova. Nevinná hra, žiadna nepretržitá rivalita. „Ahá, tak ty spamuješ!“ Rozchichotaná ma nechala so skonenou hlavou v dielni stola môjho sveta. Usmiala som sa, bolo mi dobre, hoci vo mne neraz kričia tuhé farby, ohne štetca a mučivá mlčanlivosť. Natešene som však pokračovala v zaujatom písaní, lepení a dokresľovaní srandovných postavičiek, vetvičiek alebo vyťahanej abecedy. Tento život nezíva nudou, netopí sa v priepasti všednosti, nepadá s gýčom pozlátkov a trendu; nestráca prirodzený ostych, ani drevené hračky ustružlíkané šikovným majstrom voňavého remesla, nehasne teplo rodinného krbu, hoci sa pri krbe len pomyselne ohrievam. Tento svet priťahuje každý z nás, ver mi. Hlas, ktorý ho k nemu dôverne vedie často nevnímame, a ty máš opäť rad výhovoriek, akú takú obhajobu a zapálené mandle.
„Môžem sa pridať?“ Očami som pokynula na súhlas. Miška si bez zbytočných slov prisadla, vzala výkres, farbičky, krepový papier, pustila sa do tvorby vlastnej. Jednej z prvých.
V tom čase, kdesi medzi východom, vchodom a schodišťami na mňa v poštovej schránke medzi hromadou reklamných letákov, rôznymi výpismi a inzerátmi čakala pohľadnica od malého školáka. Opackaná, zelená a krásna zároveň. Ktovie, či posledná... : )
