Ranná električka je zväčša mĺkva, ospalá ako hustá mliečna hmla, pre ktorú nevidieť na pol metra. Mám rada pohľad na ľudí a pozvoľnosť života v nej. Možno práve preto, lebo tu nenájdete pretvárku ani simulované plody motivačnej literatúry, ktorá nabáda, aby sme zavše mysleli pozitívne, usmievali sa, zachovali si veselosť, nech už to s nami vyzerá akokoľvek nelichotivo, zle, a podobne. Spomínané ticho občas naruší neodbytnosť revízorov hľadajúcich čiernych pasažierov. Ľudia sa začnú mrviť, pripravujú si čipové karty a cestovné lístky, niektorí sa neošívajú, a bez zbytočných ceremónií ukazujú doklad totožnosti. A potom je opäť tichúčko ako predtým.
Dnešné ticho však bolo iné, oveľa hĺbavejšie, precítenejšie, až by sa dalo povedať, že ostáva poznačené stopami úprimného súcitu. Mnohí sa šepotom rozprávali o brutálnom terore na Ukrajine, o odchode ukrajinských športovcov z olympiády, o krutosti, násilnej smrti a toľkých zranených; z hlasu cítiteľný smútok, nepokoj, zdesenie. Keď obeťami sú nevinní ľudia. Želali si slobodu, čo je pre nás, dnes, v 21. storočí, niečo samozrejmé. Že by sme o ňu zo dňa na deň mohli prísť, si ani nepripúšťame. To, čo sa odohrávalo v električke, bolo prejavom nehranej solidarity, akoby na chvíľu zmĺkol ruch veľkomesta, akoby sa zastavilo všetko naokolo. Možno v každom z nás. Ako keď srdce tlčie pre niečo silné a čisté v pomalom súdržnom tempe.
Vtedy som si uvedomila niečo dôležité. Ako dokážeme spojiť myšlienky, ako sa nádejáme, prosíme všemožné sily, aby skončila tyrania našich susedov, ako si prajeme niečo dobré pre iných. Naše problémy sa nateraz stávajú malicherné, zabúdame na vlastné smútky, katastrofy, spoločenské a sociálne deficity, neupierame sa na existenčné bankroty nášho života. Spoločne prežívame zármutok. Myslíme na osudy blízkej krajiny. Unavenej a smutnej. Prajeme si slobodu a mier. Nie je nám to ľahostajné. Ten moment v električke vo mne niečo zlomil. A nemyslím, že by sa niekto z nás mal hanbiť za slzy ako prejav ľudskosti, keď sa nejakým spôsobom dotkol tej hrôzy.
