Zvesené plecia hneď narovnaj, si vravím, polhodina a príde ďalší, nepanikár. Neviem, či je to zlozvyk, ale tú jednu zastávku radšej prejdem peši, aby mi zbehlo čakanie. Viem, pozdnou hodinou nebezpečné riziko, ale na osirelej zastávke sa, niekedy, zjaví chlapisko, z ktorého ide strach, keď uprene, bez mihnutia oka zazerá, a v minútach zlej predtuchy neviem, či začnem utekať, alebo sa odplichtím nenápadným ústupom. V tomto prípade, od neďalekej lavičky partia podnapitých trúsi chlípne poznámky. Posmievajúci uličníci, že šofér nezastavil, to viem aj sama. Vyplazím jazyk, zostrúham grimasu ako rozhýčkané dievčisko? Nie, nebudem pokúšať, nechcem provokovať; radšej. Nebudem čakať pol hodinu na ďalší spoj, popôjdem jednu, dve zastávky po vlastných.
Počas chôdze som rozmýšľala, čo šoféra viedlo k takejto potmehúdskej voľbe. Možno sa chcel pohrať, ukázať, kto je tu šéf, možno mi chcel udeliť priúčku. Vari sa mstí za všetkých drzých cestujúcich, nespratných vandalov, za všetky tie stvrdnuté žuvačky na sedadlách, za vyryté mená v srdiečkach, za udupané čokoládové omrvinky? Asi mal zlý deň, voľakto ho príšerne vytočil, aa čert to ber.
Chmúrenie pominulo, pretože s dobiehaním mám, čuduj sa svete, prevažne dobré skúsenosti. Väčšina šoférov počká, chytro otvorí dvere, dopraje mi bezpečný nástup - rezko naskočím, kým naštartuje farebného mestkého tátoša.
