Ponížene stále niečo predstierať, zatínať zuby, nesťažovať si.
Sny a predstavy nechať vyšumieť z hlavy. Po robote nakúpiť to najnutnejšie pre chod domácnosti. Postarať sa. Síliť sa do bezstarostného úsmevu aspoň pred deťmi.
Navariť a prestrieť, skontrolovať, či si príprava do školy nevyžaduje spoluprácu rodiča, a urýchlene nastúpiť na jednu z brigád - poskytnúť opateru imobilnej starkej od susedov.
Vrátiť sa domov, preniesť deti spred televízora do postelí, zhasnúť a opodstatnene revať do vankúšov bez sĺz, lebo tie sa už dávno minuli.
Človek je takto schopný ťahať dlho, celé roky, žiť celkom bezútešne, za všetkým a vo všetkom vidieť iba ďalší problém, prekážku, bremeno.
Je to hrozná predstava.
Presuny z miesta na miesto akosi viac mechanicky, naprogramovane bez neodbytných zmien.
Určite nie ako slobodný človek, ktorý môže väčšinu z toho, o čo sa kedy duša pokúšala:
Cesta viedla k poznaniu.
Odpovede nemuseli byť nevyhnutné k vyvolaniu pocitu šťastia.
Dokázal byť vďačný za maličkosti a jasať z obyčajných okamihov.
Vzťahy, snaha meniť svet k lepšiemu, hľadanie pravdy, robiť neočakávané, horlivo sa pre niečo dobre veselé zapáliť.
Zariskovať, ale vopred netŕpnuť panickým strachom, ako to všetko dopadne.
Tvoriť a mať nárok robiť trochu aj bláznivé hlúposti.
Blahobyt bol nestály, ale jeho relatívne trvanie nenavodilo ťažobu.
Nespôsobovalo to bolesť vlastnej identite ani ostatným.
Bola iba pomyselná a zároveň neohraničená eufória, taká tá ľahkosť bytia, kedy je človek vyrovnaný sám so sebou a vie, čo chce.
foto: tu
