Vtáci lietali príliš nízko. Zo záhrad prenikal iba štekot psov do širokého okolia. Vo vzduchu viazlo napätie. Dostupnosť slov, predzvesť búrky s poriadnymi bleskami, sa vtedy láme vo vetách ako zlé pocity, že so svetom niečo nie je v poriadku a schyľuje sa ku globálnej katastrofe, sa len stupňujú.
Včera nebolo vidieť živej duše v záhrade. Ani môj obľúbený staručký manželský pár, ktorý v nej obvykle trávi čas. Občas si na diaľku zamávame na pozdrav. Starkí spoločne čítajú knihy a na verande popíjajú čaj až do zotmenia. Možno jedni z mnohých, ktorí sa v obývačke držali za ruky a s obavou sledovali aktuálne spravodajstvo o ďalších teroristických útokoch. Možno v Tunisku pobývajú aj členovia rodiny, alebo len súcitili s nevinnými obeťami, a hoci sa ich to besnenie bytostne netýkalo, beztak ich to zasiahlo.
Sotva sa ľudstvo dokázalo spamätať z besnenia v 2. svetovej vojne, dnes dožívajú jej, bezprostredne, poslední svedkovia, ale vo svete sú stále nové hrozby a konflikty, pokračujúce boje, nenávistné zápolenie o popredné pozície moci, vojna nielen na Ukrajine, nestabilita v krajine aj zahraničí. Nastolený chaos, nepokoje, rozklad spokojného bytia. Propaganda rôznych ortodoxných hnutí, režimov. Flustrovaní ľudia, ktorí ľahko podľahnú manipulácii, podobne ako v ktorejkoľvek sekte. Šírenie nenávisti. Hľadanie vinníka ako náplasť za osobnú dezilúziu, krach, existenčnú nespokojnosť.
Počas pobytu vo Švajčiarsku som sa dozvedela, že každý Švajčiar je "z povinosti" vlastníkom strelnej zbrane. Najmä kvôli rýchlej mobilizácii v prípade nebezpečenstva, aby chránili vlastnú neutralitu. Vydesilo ma to. Keď som videla uzavreté a zvláštnym spôsobom strážené, stále kontrolované a pripravené podzemné tunely, kládla som si otázku, čo tam je, na čo je to dobré. V domoch majú ešte od 2. svetovej vojny bunkre, zapacierované miestnosti a v nich zásoby, ktoré pre každý prípad pravidelne dopĺňajú.
Zabudnúť na správy a strčiť hlavu do piesku? Žiť si svoj ako-tak beztarostný život, nepresahovať kontúry vlastného sveta za územie, kde sa nás ten ktorý problém nevraživosti a násilia netýka? Odsúvať problémy? Zabudnúť na (zlé) správy a nečítať noviny?
Niekedy toto všetko vo mne budí dojem, akoby dnešná spoločnosť nechcela vzdelaných ľudí, aby bola ľahšie, systematickejšie manipulovateľná a poslušná, aby ľuďom stačili základné potreby k životu, teda vecnejšie: k prežitiu, aby vôbec boli radi, že majú nejakú robotu, bývanie, a preto, či vďaka tomu, mlčali ako v zajatí, ktoré by ani nevnímali.
Nerozmýšľať nad celým tým matrixom, a radšej ostať happy slniečkoví? Maľovať kvietočky, krajinky a zátišia? Otupiť posledné zvyšky zdravého a racionálneho úsudku? Aj vy ste značne znepokojení?
