Za sebou ťahá tašku na kolieskach. Cestou robí krátke, nevyhnutné prestávky.
Lúče slnka zapierajú teplo vlastných slov po boľavom chrbáte, teplo tak prirodzene prechádza kĺbmi, celým ustatým telom. Slnko pri hľadaní cestičky vo vlasoch, zvýrazňuje ich striebristý šmrnc. Povestná jeseň života na babkinej pokožke hovorí o deficite denného svetla. Pokračuje v ceste. Vracia sa k chorému manželovi; len, nech si nevšimne dočasnú neprítomnosť, nech ju nájde doma, keď sa zobudí, nech nájde doma človeka, ktorého potrebuje.
A potom presedí pri jeho posteli, spolu počúvajú rozhlas; mlčia.
V noci tíši dedove stavy, zaháňa jeho preludy - tiene a démonov.
Chlácholí ho držaním za ruku, s pocitom bezpečia pokojne zaspí.
V kresle, napokon, zaspáva v ťarche vysílenia aj zalomená babka.
pomoc:
- sestrička v časovom úseku pol hodiny denne
- sporadická návšteva lekára
osnova pomoci:
- kontrola zdravotného stavu
- inštrukcie ďalšej liečby
- odporúčanie, čo a ako
- zváženie neodkladnej hospitalizácie
„A deti vám nepomáhajú?“
„Jaj, dieťa moje, jediný syn má vlastný život, vlastné starosti, nechceme byť na ťarchu. Nevesta študuje popri zamestnaní, aby sa mali, raz, o niečo lepšie. Syn má dve roboty, lebo hypotéka, deti, špeciálny režim, kvôli chorľavej vnučke.“
- euroval, emisie, svetová burza, ropa, a čo ľudia?
- hygiena, varená strava, prechádzky v prírode
Nemám, nemám, nemám.
Nesťažuje sa, nehovorí nevládzem, na to nie je čas...
Obeta? Nie. Hnevala by sa, keby ste to takto vnímali.
Vídam, čo nikdy nepovie, počujem, čo nikomu nehovorí.
Roky sa prihlásia obyčajne práve vtedy, keď by nás mal život najviac tešiť, keď sme prenikli k jeho najhlbšiemu čaru. A človek by v starobe nemal ostať, celkom, sám.
