Možno má stále tie isté rozťahané gate, pre ktoré štýlové papuľky z mesta, gúľajú očami, a všetci tí, čo všetko všade fotia, v Kubovi zvidia atrakciu. R. by skôr povedal, že sú to japonskí turisti. A určite by povedal, že netreba fotiť všetko, čo sa mi páči, aj by zdôraznil v pojatí zmylu, či mi nestačí, že som pri tom, čo vidím, a spytúval by sa, prečo sa toľko bojím, veď toho nebude menej. No práve. Keď som si dnes prezerala všetky výtvarné práce, konečne prázdninujúceho K., spomenula som si na vlastné závery školského roka, na všetky tie výtvory, ktoré som brávala domov, všetky tie, ktoré sme zvesili a potom ich triedili, akoby tam boli zbytočné, alebo skôr, akoby sme sa za školské lavice, viac nemali vrátiť. Neviem si rady, opäť listujem v spomienkach. A čo. A čo ich mám všetky zahodiť, vydať sa za živým snom, dýchať nový vzduch, iné myšlienky, myšlienky tak vzdialené, na dážď tak hladko od všetkého a všetkých? Ty hrdinka , počujem, ako to vravíš, tak pomaly a strojene: H r d i n k a. Ty vieš, že som zbabelá. Vieš, ako sa mračím pri vyrezávaní času do neba ako do plota a potichu ťa zvádzam, stále mám rada, keď počujem hlas v kovovom snári, snári toho, čo príde. Zobúdzam sa včera, a nevidím v tom rozdiel. Nezazlievaj mi, keď ťa vidím s prútikom slamy v ústach, tak bezstarostne ťa je počuť, ako si hovieš v tráve, čoby v korunách sveta. Nerozprávam, čo je vhodné vravieť, povedz. Držím výkresy, posrkávam horúci čaj lipového kvetu, áno čaj, lebo mi chutí aj v júli, hlavne keď je všade taký pokoj, a zvuky srdca prepísknu vtáčie oveny od zmočeného lesa. Ticho vonia. Asi je dobre, takto. Mäkký pocit z nedele, nedeľa ako maľba lesného povetria.
Mám to rada.
autor obrazov: Paul Peel
