Poznáte to. Zalejete si kávu približne v rovnakú hodinu ako včera. Je to príjemný rituál. Usalašíte sa, ranná rozcvička je predsa dávno za vami. Naladíte si obľúbené rádio alebo vlastný playlist. Ste v pohode, žiadne telefonáty.
Bombuľkový pocit, keď káva vonia a nikto do vás nehustí, pokladáte za jeden z najkrajších. Keby vás teraz niekto pozoroval, iste by sa nezdržal otázky typu čo hľadáš. Odpoveď níč by asi zťažka strávil. Veď to keby ste vedeli, čo neviete, keby ste nevedeli, aby prekvapenie splnilo účel a pošteklilo na správnych miestach.
Iba čosi na čítanie, titulku, impulz, myšlienku, ktorou by sa vo vás niečo pohlo, malý tichý príbeh, motiváciu, niečo, vďaka čomu sa kútiky úst dostávajú do blaženej pozície, logiku, nekonvenčný nápad, šach mat, chápete. Správy, horoskopy, športové výsledky, fotky, sudoku, diskusie, niekto má meniny, káva chladne...
Nikto neklope, napriek tomu to počujete.
...
A pozriete sa. Vidíte akési svetielko. Len čo pristúpite bližšie, zistíte, že tým svetielkom, ktoré vás sprvu zmiatlo, je obyčajný domček, celkom maličký, menší ako v skutočnosti. Vlastne to nie domček ale izba, kde sa odohráva život. Sú v nej samé potrebné veci; štetce, ovocie, knižnica, mapy a sny, obrusné okno veľké ako kľúčová dierka. Sú v nej podmienky pre projekt života. A na okne papierové vločky od Vianoc. Okno, ktoré vidíte, je jediným spojením s civilizáciou. Pod oknom nechýba maliarsky stojan a farby, určite.
Po izbe pobehuje šedá myška a upratuje. Máte otázky.
Triedi veci, balí. Nemôže si zobrať viac, iba toľkoto, čo sa zmestí do batôžka na malej posteli vedľa presklených dverí. Ó, aj tie sú také maličké, že je takmer nemožné nájsť kľučku. Tu prebieha príbeh šedej myšky. Tu žije a sníva. Je v nej celý svet, skutočné veci, slnečnica, farbičky, vnútorný zápas a nesmierna sila nevzdať sa, poraziť démonov a zarytý strach. Nemáte otázky. Všetky sa rozplynuli.
Nazreli ste, miesto toho, aby vás privítala, schovala sa pod posteľ. A potom sa prerúčkovala po stúpačke a ušla hlboko do lesa. Potvora jedna.
...
Ale potom prišlo ráno, čisté a ľahké, ráno menom odvaha. Zobudila sa a jednoducho vedela, že je koniec, že takéto úteky už nechce, že svojím správaním iba zranila ľudí, ktorí jej chceli byť nablízku, nie preto, aby ju spútali, ale vytvorili puto.
Je neskoro, veľa hodín.
Prišla z práce, je unavená a smutná, bude sa ešte chvíľu učiť a študovať mapy. Pochlipkáva polnočnú kávu. V očiach sa jej lesknú slzy. Prišlo to potichu a nečakane. Akoby na poslednú chvíľu. Včas.
Život je taký skutočný, pokiaľ v ňom ste aj pre iných.
A chcela vám to dnes ešte povedať. Viete...
A preto aj
V á m
čitateľom a diskutérom,
pozorovateľom
z bezpečia anonymity
tá šedá myška
Ď
A
K
U
J
E
