Oproti si sadá muž. Zachmúrený, asi nemá svoj deň, alebo ho čakajú nepríjemné vybavovačky, veď prečo by tak tuho rozmýšľal. Po usadení sa sústredí na výhľad z okna, ako to urobí väčšina cestujúcich, aj ja sa sústredím na výhľad z okna. Ulice sú zrána rušné, nič neobvyklé, len mesto na nohách sa vyfarbuje v tom hektickom svetle. Stromy, ľudia, sprayom nafidlikané odkazy na budovách - také nepodarky.
Ďalšia zastávka, ľudia nastupujú a vystupujú, spoločne sme unášaní monotónnym duchom rána. Bajočkom si toho muža prezerám, asi som nápadná, lebo inak by sa nepozrel v rovnakej chvíli. No počkaj, trdlo, teraz ti nasolí, povie, aká si drzá, aké je tvoje očumovanie negustovné, ty zvedavec. Vzájomný úsmev však odzbrojil atmosféru zasneženej trasy. Prvý a posledný, tomu vravím úsmev dňa. Obaja sme sa snažili, viac na toho druhého nepozrieť, krotitelia. Asi sa hanbíme, my, krotitelia úsmevov.
Pred domom sa pošmykla nejaká pani, dopadla ako snehová vločka, baletka na ľade.
No veeeľmi smiešne; rozčertí sa teta, sediaca vedľa muža, tiež krotiteľa úsmevov.
