Na múriku oplotenia ostala kytička z púpav. Nechalo ju tu dievčatko, ktoré sa pred snahou o prvenstvo v turnaji schovalo za porast kríkov, kde splietalo púpavy. Na antuke aj v tráve po žiakoch prvého stupňa ZŠ ostali známky dňa, ktorý je takmer za nami.
Pod javorom stojí mladá pani učiteľka a ujedá z obloženého rožka. Vykúka z neho zelený šalát a rajčina. Možno ešte desiata, ku ktorej sa počas dňa nedostala. Keď sa priblížime, všimnem si viečka, ktoré naznačujú, že nemala dobrý deň. Plač spred niekoľkých hodín na očiach zanechal svoje stopy. Ale teraz vyzerá vyrovnane, nech už ju zarmútilo čokoľvek. Z ramien opadlo kŕčovité napätie. Vlasy, tie si z drdola uvolnila iba nedávno. Už je dobre. Vymeníme si krátky pohľad, a ďalej pozerá nahor do koruny stromu. Unavená. Zmierená.
„Mamí, urobíme si palaťinky? Ja ti pomóďem,” počuť to naliehanie v hlase za nami. Otáčam sa s úsmevom, vnútorná pohoda sa umocňuje.
Aj my sme dnes mali palacinky s brusnicovým džemom. Kontrolujem naše vtáčatko, schované v športovom kočíku, spokojne sleduje všetko naokolo. Toto je náš rituál, taký nenútený, ktorý nás napĺňa.
Vraciame sa domov.
Pani pokladá nákup na lavičku pri detskom ihrisku, aby mala voľné ruky. Prijíma telefónny hovor, už sa varí voda. Potvrdzuje, že nezabudla sudoku a krížovky pre starkých. Položí kontrolnú otázku, či si urobil zázvorový čaj s medom a citrónom. Vidieť, ako veľmi sa už teší domov na kávu a rodinný večer. Volal manžel. Kto iný. Je strašne prechladnutý, inak by mamičke prišiel naproti, ak by teda nenakúpili spoločne. Ale vyzerá ju z okna, nedočkavý.
Predstavujem si, ako si práve v tejto chvíli deti dokončujú domáce úlohy. Keď sa otvoria dvere od bytu, súrodenci hneď priskočia, mame do objatia, čakajúc nejakú dobrotku, ktorú by si mohli dať po večeri. Konečne si doma, mamka; hovoria ich pohľady.
Manžel odnáša nákup do kuchyne. Na kuchynský stôl pokladá zalievanú kávu. V objatí hovorí, ako veľmi už chýbala... Až potom vyloží nákup z tašky, jeho obsah poukladá na svoje miesto. Akoby až teraz bolo všetko tak, ako má byť, keď sú všetci bytostne pokope.
Mamka z kabelky, neskôr, vytiahne nové omaľovánky a voskové pastelky. Konečne doma, pomyslí si. Bude sa konať spoločná večera za jedným stolom. Rozhovory, čo nové. Preberú, čo počas dňa zažili, aké známky pribudli. Keď podpisuje žiacku knižku, nezbedníkom podotýka, aby si stihli do piatku urobiť úlohy na pondelok na všetky predmety. Cestujú na vidiek za starkými.
Už sme skoro doma.
Stretneme pár. Ľanová svadba? Nádherné vrásky, to sú vpísané príbehy, listujem opatrne a nevtieravo. Ženina ruka zastrčená v mužovom vrecku jarnej bundy, ruka v dlani.
Útulnosť myšlienok, dôvera, dôstojnosť a vzájomná úcta, v obraze toho, čo z nich vyžaruje, je usporiadaný celý život.
Odhadujem, že si toho za minulého režimu veľa preskákali.
Nikdy predtým sme sa nevideli, tak nejako spontánne si vymeníme úsmevy, pozdravíme sa, a mne ostane krásne mäkko na duši, akoby dnes už všetko bolo povedané, a nič viac netreba.
