Výprava na cudzí kontinent ako v mojom sne, keď som sa s lampášom v ruke brodila snehom, ja, bosá, v nočnej košeli až po zem, vŕzganie stôp, ticho, bezvetrie, len tlejúci plamienok z lampáša prebúdzal zvedavé nočné dravce. Na prstoch dotyky mrazu, bez strachu, nadnesená túžbou sa brodím snehom, nočná košeľa doň zapadá, ešte jediný pohľad späť, neviem, čo čakám, ani, čo chcem vidieť, dom sa však celkom stratil z dohľadu, keď, predo mnou náruč noci a lesa, sneh po kolená. Započujem sovu, aha, už ju vidím, sedí na konári, má veľkú hlavu a jemné perie, ktoré sa pri odraze ľadovej farby mesiaca leskne, pýši, vyníma. Správa sa ako kráľovná drsnej prírody. Veľké oči obrátené dopredu, ináč, než u ostatných vtákov, ktoré ich majú umiestnené po bokoch hlavy. Tvári sa, veľmi sa tvári, sedí nehybne, číha. To jej hniezdo som videla cestou, hoci aj to hniezdo si málokedy sama stavia, prevažne sa usádza v opustených hniezdach iných vtákov. Vlani hniezdila na povale, domov si možno našla vo výklenkoch neosídlených domov, na kostolnej veži, v skalných úžľabinách. Jej nehlučný let nevyľaká. Sedí, mlčí, zvažuje. Páči sa mi.
Cítim, že každou minútou odletí, snáď, pred odletom zanechá svoj kráľovský odkaz, kým náhly vietor nezahladí drobunké stopy v snehu. Z tej výšky. Ešte dlho na ňu myslím, už ju nepočujem, nevidím, viac sa mi neukáže, odletela bez slova, ako ľuďmi podpísaný hriech, podpísaný na prírode, ktorý zviera nárekom mlčanlivých výčitiek.
A potom, zrazu, z ktorejsi strany príde otupno - akoby toto všetko, raz a možno teraz, prestalo existovať, akoby/čoakby z okien zmizli všetky biele záclonky, podkrovie voňajúce brezovým prútím, akoby náhla skleslosť bola predzvesťou prázdnoty, studenej pahreby, hoci som si ešte podchvíľou zohrievala skrehnuté prsty pred kozubom, aj vlasy padli sladkou únavou na sklesnuté ramená. A niečo vo mne mi sľúbilo, že nepríde temné volanie, že vzdialené myšlienky už nemôžu takto, bolestne, zatriasť (mojimi) dňami, prísť si ako nevítaný hosť, ktorý chvíľu čaká na prahu dverí.
Pocítila som horkosť a obavy, že skončím na studenej chodbe, očakávajúc kroky a hlas, ako keď sa starý človek hojdá v ratanovom kresle s očami uprenými k dverám, čaká, že mu náhodná, ale osudná návšteva prinesie tabak a fajku, kus dreva a dláta, med a teplý brusnicový koláč s posýpkou, modlí sa, pozoruje vrany, alebo si číta. Sedí pri okne, kníše sa pri obitom kahanci, občas sa mu zdá, že vidí laň, ako beží cez polia, bez toho, aby ju niečo zastavilo, bez toho, aby sa vyľakala blikajúcich svietnikov z chatrčí.
Cítim, že raz zablúdim, vojdem do nesprávnych dverí, pohľadom ma pozve ďalej a ja pozvanie vyprahnutých očí nedokážem odmietnuť, odmietnuť nechcem. A čo by sa všetko mohlo stať, ak by tu neostalo nič okrem snehových dún a nekonečnej cesty. Akoby čakal, že mu takáto návšteva prinesie kus domova, čerstvej hliny alebo biele záclonky, kvety, ktoré treba polievať, zhovárať sa s nimi, malú truhlicu, v ktorej mal natrasené periny, biele košele a vyšívané vreckovky s iniciálkami. Asi by som priniesla mandarínky, olúpala by som jednu, po malej izbe by sa zo šupky, pomaličky, uvoľňovala jej vôňa, ostatné naukladám do prúteného prázdneho košíka na parapetu. Sadnem si na kraj postele. Pripravený, plný očakávania, si ma prezerá. Akoby chcel počúvať môj hlas, v snahe objaviť svoj čas, iba v nich, vo vyplašených zasnených očiach, a potom vystrie zvráskavenú ruku, keď sa stmieva, pri rozlúčke; a bez toho, aby niečo povedal, čaká môj návrat. A ja opäť prejdem bosá po snehu, iba kroky v studenej noci lesa, budem prebúdzať nočné dravce, odraz svetla z lampáša, vlasy zmočené a tvrdé, ťažké od snehu, ťažký sneh strasiem zo slabých konárov mladých výhonkov. Tam, ďaleko.
Drobné stopy zo včerajšej noci...
