Kým rozprávam, čo všetko som v lese zažila a videla, za okenicou sa zlietava kŕdeľ vrán - počuť každé mávnutie krídla; stíchneme. Usŕkavam čaj, znepokojení starkí však uprene hľadia von, akoby sa im zjavil prízrak. Zlovestné krákanie sa miestami podobá na kvílenie nepríčetnej ženy. Vari sú to tie samé vrany, čo pred zvečerením sa, lietali nad úbočím prísnych skál a hnali ma do údolia? Mlčíme, aby nebolo treba viac, viac, než prikladať silu niečomu, čomu neveríme, ale bojíme sa toho.
Bude tuhá zima; povie starká a napraví si šatku. Starký súhlasne prikývne, no usmieva sa. Z košíka vŕbového prútia vyberie hrubšie poleno a podvedome priloží do piecky. Vzápätí mi podá veľké červené jablko a posúch. Izbicou sa, ako pavučina, rozvetvia iskričky útulného tepla, ako keď sa objímajú nevypovedané myšlienky.
Najbližšie: článok o podmanivej tvorbe a živote Pavla Dobšinského
