Vlani, zhruba o tomto čase ma k nej priviedlo vrelé odporúčanie prvého dielu pod názvom Muži, ktorí nenávidia ženy. V preplnenom autobuse som sa o pár dní, o samotnom autorovi dočítala v novinách, neskôr mi prišla stručná pošta s otázkou Čítala si Larssona?, a potom to dostalo rýchly spád. Požičala som si jeden diel za druhým. Nebolo potrebné, dávať si pomyselný záväzok, tým, že si trilógiu, raz, vychutnám s odstupom času, mi bolo jasné po zhltnutí prvej kapitoly. Na prečítanie som mala iba pár dní, pri niektorých úsekoch som spomaliť chcela, pri niektorých som musela a niektoré ma donútili, vrátiť sa. Čítala som ju dychtivo, akoby neexistovalo nič, len hodnoverný príbeh, neveriac, že postavy sú iba fiktívne. Miatli ma švédske mená, názvy, aj niektoré závažné súvislosti, prevratné okolnosti, fakty mi dávali, ako nezasvätenej čitateľke tejto problematiky, zabrať, čo nebolo naťarchu, práve naopak. Čítanie po nociach, pod perinou s baterkou, aby som nikoho nezobudila. Vážne.
Nevyspatá, smädná, hladná som si neustále predstavovala hlavnú hrdinku, Lisbeth - mladá, svojská hackerka. Introvert. Ztrpknutá voči všetkým autoritám. Mala som jasnú predstavu ako vyzerá, ako sa pozerá, ako jej vlastným spôsobom zagáni na otázky, iným, svetu, ako si drží odstup, ako triezvo zmýšľa. Predstavovala som si ju všade.
Každá voľná chvíľa tej knihe patrila. Akoby si človek, čitateľ dokázal prisvojiť to, čoho sa obával, čo nenávidel, z čoho tŕpol, akoby bol mementom toho príbehu. Ten prístup, štýl, väzba spisovateľa k čitateľom, akým rozsiahlym spôsobom nami niektoré fakty dokážu zatriasť. A nami aj zatrasú. Tak naozaj. A čo Mikael? - idealistický ivestigatívny novinár, nezastaví ho strach, vyhrážky, v prekážkach vidí cestu. Charakter. Čestný chlap, niektorí čitatelia v ňom vidia posledného skauta.
Trilógia odkrýva háklivé problémy korupcie, zneužívania, násilia, obchodu s ľuďmi. Je výzvou, strhne, spúta, privodí zimomriavky, cuknete pri nej strachom, odporom, vášňou, zaplačete, poviete si, toto sa naozaj mohlo stať, toto sa skutočne stáva. Možno, miestami, privodí úzkosť, ale nie takú, čo vás zničí, zlomí, nie takú, čo čitateľa mätie, rozkladá. Príbeh obyčajných ľudí, ktorých vídate cestou do školy, z práce, vo výťahu, na ceste, všade. Stojí za prečítanie.
